Svet... život totiž nie je len o problémoch. O riešení káuz. O piplaní sa v škandáloch. V našom svete sa všeobecne myslí, že stačí niečo označiť za „kontroverzné“ a toto slovo je magickým zaklínadlom, ktoré automaticky priláka zvedavosť miliónov ľudí. Stávame sa tak ovcami machinácie. Obeťami v tretej osobe: odvšadiaľ na nás útočia konflikty, nech si aj akokoľvek harmonicky počíname v súkromnom živote a svedomite plníme pracovné povinnosti. Či už v podobe sporov politikov, v podobe nikdy sa nekončiacich krutostí či zabíjania – vždy niekde inde, ale vždy niekde. Globalizácia je fajn, ale jej odvrátenou stránkou je, že nás nikdy nenechá na pokoji. Vždy, v každej chvíli života, aby sme si boli vedomí, že niekde sa deje nejaká nespravodlivosť, niekde niekoho zabíjajú (a nejedného), že niekde na nás niekto šije nejakú „habaďúru“. Sme pod stálym prílevom katastrofických a znepokojujúcich správ, a pokiaľ sa vedome tomuto nátlaku nevyhýbame, toto čierne korenie nášho života nás zastihne všade. Dokonca najnovšie aj na zastávkach MHD po celom našom hlavnom meste, kde neustále huláka rádio – akoby ani na zastávke ľudia nemali právo oddýchnuť si od toho všetkého. Keď už sa nechcem pýtať, prečo peniaze, ktoré sa dali na tieto najmodernejšie vymývače mozgov Bratislavčanov, nešli radšej na skvalitnenie dopravy a častejšie spoje (než aby cestujúcim „spríjemňovali dlhú chvíľu“), pýtam sa aspoň, prečo u nás ani na zastávke nemôže človek mať možnosť v tichosti rozmýšľať o svojom, prípadne sa porozprávať s „blížnym“... Nie je to možné v nijakom podniku ani reštaurácii – a teraz už ani na zastávke MHD... Žijeme v šialenom svete, z ktorého je stále menej úniku.
Japonsko, napriek tomu, že sa nachádza v podobne postmodernej realite ako my, a napriek tomu, že niektoré jeho veľkomestá sú značne ľudnaté, si aj tak udržiava veľkú výhodu oproti nám, a tou je – zdravý rozum. Právo úsudku. Právo pohľadu z odstupu - a hľadania alternatívy. K jeho triumfom patrí aj to, že vie čerpať z pozitívneho vo svojej minulosti. A to hojne a doplna.
Ako príde víkend, Japonci, namiesto toho, aby „sedeli doma pred televízorom“, sa vydávajú na výlety. K najobľúbenejším cieľom patria tradičné šintóické svätyne a buddhistické kláštory. Tam, v zákutí prekrásnej japonskej prírody, môže každý nájsť kúsok úniku pred hektikou mesta. V záhradách posvätného areálu, v tichej monumentalite drevenej architektúry, v jednoduchých nábožných úkonoch, ktoré si v dobromyseľnosti dovolí aj zarytý ateista – pred hlavným oltárom svätyne zazvoniť obrovskou rolničkou a tlesknúť rukami v modlitbe k božstvám, zakúpiť si veštbu omikudži za sto jenov, či len tak spočinúť pohľadom na okolí a vedieť, že svet môže vyzerať aj takto...
Japonec si rád prečíta drevenú tabuľku, na ktorej je napísaná história tohto svätého miesta, vcíti sa do dôb, keď danú budovu stavali, alebo keď vyhorela za samurajských vojen, alebo ju navštívil niektorý slávny muž či žena minulosti. S obľubou sa zamyslí nad tankou, ktorú pri tej príležitosti zložili, a dostane chuť zabásniť si sám. Môže. Vyberie si zápisník a napíše haiku, či tanku. Cíti povznesenie v duši - z toho, že sa takto napojil na onú mohutnú oázu duchovnej istoty, ktorou je japonská kultúra. A napĺňa ho, že je jej súčasťou. Kultúra, ktorá mu na jednej strane poskytuje životný štandard, na ktorý je hrdý, na druhej strane duševno-duchovné prostredie, v ktorom je možné sa cítiť ukotvený. Tradíciu. Kontinuitu.
Aj pri rušnej tókijskej výpadovke môže Japonec za jesenného rána zazrieť pri obrubníku skrehnutý pozdný kvietok. Takéto detaily si zbiera na svojej ceste životom a hojí nimi boľačky z tvrdosti každodennej reality. Neponosuje sa. Nenadáva. Nie je presvedčený, že automaticky „bude všetko aj tak na figu“... Verí, že bude dobre, ale nespolieha sa na nijaké spasenie odnikiaľ. Verí vo vlastné sily, v solídnosť svojej krajiny a v nejakú základnú pozitívnosť sveta.
Verí, že každý deň môže stretnúť kúsok ticha a poézie.
Ivan R. V. Rumánek
