K napísaniu tohto príbehu ma inšpirovala moja každodenná cesta do škôlky, ktorú navštevoval náš starší syn. Nie je ani tak príbehom jedného človeka, ako celej ulice, jej obyvateľov a ľudí, ktorí ňou denne prechádzajú.
Cestou v trojici (aj s mladším synom) do neďalekej škôlky sa nám vždy začína ďalší slnečný a horúci deň. Za bránou nás čaká káhirská realita. Naša záhrada – čistá a upravená – je v kontraste s ulicou, na ktorú vstupujeme. Odpadky pohodené po zemi, roztlčené chodníky, cesta samá diera a výmoľ. Mohutné vysoké stromy zdobia okrem farebných kvetov aj pestrofarebné igelitové vrecká. Možno čoskoro skončia na zemi, alebo ich horúci vietor prenesie do okolitých záhrad či na balkóny domov. Zametači v žiarivo oranžovom oblečení zametajú časť smetí, zvyšok ostane na ceste bez povšimnutia, do nasledujúcich dní.
Po niekoľkých krokoch stretáme usmiateho mladíka, odetého v tradičnej miestnej šedej gallábéji, s vozíkom na praženie orieškov. Hneď nám ponúka chutné, ešte horúce arašidy. Najviac ich predá školákom z neďalekej súkromnej školy, ktorí sa každé poobedie vyroja s veľkým hlukom z brány a spolu s rodičmi a taxikármi takmer úplne prerušia premávku na úzkej ulici. Ich odvoz zabezpečujú aj školské autobusy. Ich šoféri čakajú od rána, ako privezú žiakov, až do skončenia vyučovania, diskutujúc pri šálke čaju pri školskej bráne. Zaprajeme si navzájom „sabáh el-chér“ (dobré ráno) a ideme ďalej.
Syna zaujme vrak starého rozbitého auta, ktoré tu odstavené na kraji cesty odpočíva už roky. „Arabéja“ nikomu neprekáža, občas poslúži ako skrýša pre mačky, ktorých je plná ulica. Podobných áut je v Káhire neúrekom. Majitelia niektorých si na nich dokonca trúfajú aj jazdiť.
Prejdeme ešte pár krokov a už sa ocitáme na križovatke. Na jej rohu sa nachádza nemocnica s poliklinikou. Je tu rušno, ako každý deň. Kdekoľvek sa človek pozrie, všade množstvo zaparkovaných vozidiel. Ďalšie a ďalšie prichádzajú, spomaľujú či čakajú, že sa niekde uvoľní miesto. Podaktorí, hlavne taxikári, zastavia aj priamo v strede cesty bez ohľadu na to, či za nimi niekto ide, alebo nie. Veď predsa musia vysadiť svojich pasažierov! Pre Egypťanov „muš muškila“ – žiadny problém. Sú na to zvyknutí. Pre nás ťažšie stráviteľný zvyk. Podzemné parkovisko nemocnica nemá a tak sú tu problémy s parkovaním na dennom poriadku.
Občas je situácia na križovatke skutočne veľmi chaotická a neprehľadná. Autá trúbia, policajti kričia, netrpezliví vodiči tiež a chodci prebiehajú cez cestu ako splašené kozľatá. Najhoršie je zistiť, kto má prednosť v jazde. Dopravné značky tu nie sú. Vlastne je - jedna. No aj tá je čiastočne schovaná za stromom. Tam ju vodiči buď prehliadnu, alebo, ak ju aj vidia, ignorujú ju, ako je u nich zvykom. Dopravu v špičke usmerňuje starší báša policajt a pomáhajú mu všelijakí samozvaní „usmerňovači“, ktorých je v Káhire ako mravcov. Je to tiež jeden zo spôsobov, ako si privyrobiť čo i len pár libier.
Policajt je k nám vždy milý. Akonáhle zbadá, že prichádzame ku križovatke, zastaví premávku, aby sme mohli prejsť bez ujmy na zdraví. Som mu vďačná, lebo aj po tých rokoch, čo žijem v Káhire, mám problém prebiehať cez cestu s takou istotou a pokojom, ako to robia domáci. Nie je zriedkavé vidieť na viacprúdovej komunikácii matku s batoľaťom na pleciach a popri nej ďalšie skackajúce ratolesti, kľučkujúce medzi autami v snahe dostať sa na druhú stranu. Inú možnosť ani nemajú. Podchody sú málokde a prechody pre chodcov nie sú o nič bezpečnejšie ako zvyšok cesty. Vodičom sa neráči rešpektovať ani len semafory. Hoci, je tu ešte aj iná možnosť, ako sa bez obáv o svoje zdravie dostať cez cestu. Dá sa tam zaviezť taxíkom! Tiež som to niekoľkokrát urobila, a veru neľutujem.
Za križovatkou zaujme obidvoch synov zaparkovaná sanitka, ktorá tu skoro každý deň čaká na výjazd. Sympatický sanitkár sa na nás cez okienko usmeje a žmurkne na chlapcov.
Kývajú nám a zdravia nás aj posúvači áut, bawwábovia (domovníci), vojaci a zametači. Za ten čas, čo chodíme do škôlky, sme sa stali súčasťou ulice. Tak ako aj staručká babka, zahalená v čiernej gallábéji, ktorá sedí na zaprášenej zemi a okoloidúcim ponúka limetky a čerstvú mätu. Ani najväčšia horúčava jej nezabráni v tom, aby si zarobila pár libier. Určite sa necíti sama; vždy sa pri nej niekto pristaví a prehodí s ňou pár slov.
Pokračujeme v ceste. Po ľavej strane míňame bočný vchod do nemocnice, obdobu nášho urgentného príjmu. Sem privážajú zranených aj nebohých. V oboch prípadoch ich sprevádza skoro celá rodina, ba aj dedina. Ulica sa mení na miesto nárekov. Pri vstupe do budovy žialia muži, oproti cez cestu usadené na obrubníku plačú ženy. Človeka nevdojak pochytí súcit.
Blížime sa k trojhviezdičkovému hotelu. Hneď sa nám prihovorí bezpečnostná služba a taxikári, ktorí tu čakajú s rozheganými vehiklami na hotelových hostí. S úsmevom sa nám zdraví aj skromne vyzerajúci deduško v béžovej gallábéji a hnedej čapici, ktorú nosí bez ohľadu na to, či je horúco alebo chladno. Tiež je jedným zo samozvaných posúvačov a usmerňovačov áut. Ak má dobrý deň, možno si zarobí aj na základné živobytie – čaj, fúl a táméju - obľúbené menu chudobných. Pre šťastie veľa nepotrebuje. Uloží sa možno v nejakej miestnosti neďalekej obrovskej budovy, ktorá, zdá sa, už nebude nikdy dostavaná. Ubytovanie tu má deduško zadarmo, postačí mu starý matrac a v zime deka. Celý rok žije na ulici ako množstvo iných ľudí, ku ktorým nebol osud priaznivejší.
Podobne na náprotivnej strane ulice, na prízemí rozostavanej budovy, žije dokonca celá rodina. Húf malých detí sa veselo naháňa a džavoce pred domom. Ich jedinou hračkou je lopta a všelijaké papeky, kolieska a tyče, čo nájdu na ceste. O vláčikovej dráhe, bábike Barbie či pretekárskom aute na diaľkové ovládanie zrejme ani nesnívajú a zjavne im ani nechýba.
Vstup do obydlia je ohraničený vlnitým plechom, za ním vidieť rozvešané prádlo a pár najpotrebnejších kusov nábytku, len tak rozložených po holej, neupravenej podlahe. Domáca pani - žena v pestrofarebnej gallábéji a šatke, zahaľujúcej takmer celú tvár – sedí na stoličke a umýva riad v lavóre s vodou. Pri tomto „vchode“ do domu posedáva každý deň ďalšia partia „pouličných“ zamestnancov, popíjajúcich čierny čaj a fajčiacich šíšu – vodnú fajku. Keď treba, umyjú autá zámožnejším ľuďom, ktorí bývajú vo vedľajšom modernom dome. Keď nie je miesto na parkovanie, zveríte im auto a oni rôznymi posunmi zariadia jeho zagarážovanie. Za to ich čaká drobný bakšíš čiže odmena. Niektorí už majú svojich stálych zákazníkov a tak majú zabezpečený aj pravidelný príjem.
Všimla som si, že títo pouliční pracovníci sa vždy majú s kým porozprávať, zdôveriť sa so svojimi problémami, či zasmiať. Nepotrebujú četovať na internete. Hoci je tu veľa chudobných, necítia sa osamelí, navzájom si pomáhajú. Spája ich ulica, je ich bydliskom, pracoviskom a pre deti aj ihriskom.
Pomaly sa blížime k ďalšej križovatke a odbočujeme vpravo, do ulice, kde je škôlka. Ale tam sa už začína iný, zaiste tiež zaujímavý, príbeh ďalšej z tisícov ulíc sedemnásťmiliónovej Káhiry.
Simona Hudecová
P. S. Porovnajte s Miriam 1/2009 (www.miriam.sk)
