Krokodílie jazero – odstavné parkovisko Suezského prieplavu
Sedem osôb sa postupne premelie v dvoch kúpeľniach s dvomi fungujúcimi toaletami, dvomi umývadlami a jednou sprchou. Ešteže sme sa nenechali uhovoriť a udržali sme si tento luxus. Čo na tom, že denne precestujeme tam a späť spolu 70 kilometrov? Teplá sprcha vo vile na brehu Krokodílieho jazera má predsa len onakvejšie čaro ako stoj rozkročmo nad tureckou vymoženosťou s hrdzavou trubkou nad hlavou, čo nám dohadzovali „realitní agenti“ priamo v dedine pri lokalite.
Hmlistý východ slnka na Tell el-Retábí
Ranná cesta na Tell el-Retábí je ďalším zážitkom. Rád by som s ňou konfrontoval všetkých, čo nadávajú na bezohľadných bratislavských vodičov. Šoférovanie v Bratislave je v porovnaní s týmto adrenalínom prechádzkou po dopravnom ihrisku! Z raného pološera sa pred vami alebo v protismere vynárajú sporo osvetlené, či vôbec neosvetlené vehikle. Treba šetriť lampy, sú drahé. Egyptský vodič predsa len niečo vidí, a keď si je nie istý, prisvetlí si cestu diaľkovým svetlom. Čo na tom, že idete naproti? Marhaba (vitajte). Ráno milujem obzvlášť nákladné autá. Keď sú vyzdobené ako pojazdná diskotéka – muš muškila (no problem). Keď však používajú stretávacie svetlá červenej farby, skúste pri predchádzaní expresne rýchlej rikše uhádnuť, či pred vami niečo uniká, alebo sa to na vás rúti. Táto téma je však na celú knihu; prejdime radšej k priťažitým veciam.
Za svetla sa predbieha lepšie
Pri istiráche (v egyptskej reči odpočívadlo, v našom prípade skôr kombinácia skladu náradia a nocľahárne strážcov) čaká s úderom 6:15 desať chlapov. Po príslušnom zvítaní, reflektujúcom dedinské predstavy o slušnosti, uchopia fazy (motyky), keríky (lopaty), moktafy (gumenné koše), masteríny (špachtle), forše (metličky/štetce), tarabézu (stolík), kursí (stoličky) a ostatné potrebné propriety a pomaly kráčajú k západnej bráne.
Stret orientu a okcidentu
Na rozdiel od očakávania, tlmočeného v mojom predchádzajúcom príspevku, rozšírenie asfaltovej cesty cez tell ešte nebolo dokončené. Ba dá sa povedať, že sa s ňou nehlo, podobne ako s tunelom pod Braniskom. Takže opäť pokračujeme v záchrannom výskume. Zamerali sme sa na západnú bránu do opevnenia, ktorú kolegovia nazývajú aj migdolom, na priľahlý múr (Petrie´s wall 1) a cestou poničený segment Petrieho múru 2 pri jeho juhozápadnom nároží.
Použiteľná aj po troch tisícročiach
Brána je hodna svojho mena. Vedie medzi dvoma mohutnými vežami, z ktorých každá má rozmery cca 22 x 15 metrov. Na viac ako 3 ároch by už Slovák dokázal postaviť aj dom so záhradkou. Ťažko povedať, či sa nám niekedy podarí exaktne určiť pôvodnú výšku veží. Zachované vrstvy surovíc nemajú ďaleko k ich základom, ktoré však starí Egypťania stavali dosť rýchlo. Dedukujeme tak z kvality prípravných planírovacích prác – základy severnej veže sú na jej južnej strane o meter vyššie ako v strede jej východnej steny. No a v tomto strede reže vežu z východu na západ hlboká priekopa. Po hľadaní u predchodcov zisťujeme, že má už 115 rokov a začal ju Edouard Naville. Začal, pretože súdiac podľa zvyškov igelitu a novín, niekto v jeho kopaní v posledných 30 rokoch pokračoval. Poničil pri tom horné vrstvy múru 1 a narazil na iný múr, ktorý asi bude súvisieť so staršou bránou, ktorú pod migdolom predpokladal už Petrie. Uvidíme v ďalšej sezóne.
Východné ústie brány
Južná veža je v západnej polovici takmer zrušená kopáčmi hnojiva (sabachínmi) a splavmi. Pozdĺž jej východnej steny sa tiahne chodbička. Je trochu nízka. Zdá sa, že ju pred niekoľkými tisícročiami zahádzali pieskom a vežu na tomto podklade rozšírili až k múru 1. Zasa sme našli o niečo viac ako Petrie!
Pokračovanie nabudúce.
Jozef Hudec
