Thajská kultúra (a možno by sme to mohli rozšíriť na celú oblasť kontinentálnej Juhovýchodnej Ázie, zostaňme však pri Thajsku) túto ošúchanú frázu oprávňuje. Kam sa len pozrieme, vidíme kontrasty bez snahy o ich zmiernenie alebo „vyriešenie“.
Tu je niekoľko príkladov z mojej vlastnej skúsenosti. Fascinujúci je kontrast medzi ohromnou úctou k učiteľom a nedôverou k intelektuálom. Učiteľ (či už vysokoškolský učiteľ alebo učiteľ tradičnej thajskej masáže) je prezentovaný nie ako (v lepších prípadoch) profesionál, ktorý si robí svoju prácu rovnako ako ktokoľvek iný, ale ako takmer polobožská bytosť, ktorá dáva kus seba a prostredníctvom vzdelania lepšiu budúcnosť svojim žiakom. Na druhej strane v spoločnosti panuje ohromná nedôvera voči intelektuálom a Thajčania majú osobitný (nie veľmi lichotivý ) výraz pre tých, ktorí „kit mák“ - priveľa premýšľajú. Takže učiteľ vs. intelektuál.
Ďalším v zbierke kontrastov je slušnosť vs. disciplína. Thajská spoločnosť, nech už to znamená čokoľvek, je slušná. Výraz slušnosť „supháp“ oprávnene patrí medzi päť „s“- vlastností začínajúcich týmto písmenom ktoré si Thajčania výrazne cenia. Na začiatku mojej kariéry tu v Bangkoku som s nevôľou znášal pohľad na študentov, ktorí sa ku mne, sediacemu za katedrou, blížili kolenačky po tvrdej podlahe pokrytej len linoleom, alebo raz na staršiu úradníčku, ktorá urobila presne to isté, dbajúc, aby temeno jej hlavy - ako spoločensky nižšie postavenej osoby – nebolo nad úrovňou môjho. (Toto súvisí s vierou v spirituálnu zložku človeka khwan, ktorá sídli v hlave a preto je hlava objektom mnohých spoločenských regulácií a dotyk hlavy iného človeka je tradične tabu.) Rozpaky však trvali len do chvíle, keď som sa presvedčil, že toto nie je spojené s pocitom poníženia alebo degradácie. Čo do emotívnej zainteresovanosti je to len iná forma „How are you?“. Tento a množstvo iných prejavov úcty tu kontrastuje s vysokou mierou nedisciplinovanosti – keď sa študent postaví z kolien a sadne zas do lavice, musí mať opakovane vysvetlené, že rozprávať sa, telefonovať, chatovať na facebooku počas prednášky je neprimerané. Ale opäť, vyhnime sa nedorozumeniu: nejde o prejavy neúcty. Ktokoľvek navštívil v Thajsku nejaký náboženský obrad alebo Prednášanie Dhammy (Buddhovho učenia) vie, že tieto významné udalosti sú rovnako sprevádzané šumom, hovorom, chodením sem a tam a pospávaním. Kým „ctený otec“, ako tu nazývajú vážených mníchov, prerieka žehnajúce verše v alebo vysvetľuje učenie Buddhu, poslucháči nemajú potrebu dotvárať atmosféru predstieraným záujmom.
Niečo podobné môžeme vidieť v prípade tradičného divadla, ktoré sa neusiluje oddeliť hľadisko a javisko a vytvoriť dva priestory: jeden, kde hučí dianie sveta, ktorému druhý v hlbokom tichu načúva. Diváci medzi sebou komentujú tak dianie na javisku ako akúkoľvek inú tému a interagujú tiež s hercami, ktorí im odpovedajú. (Toto neplatí pre vážne inscenácie v Bangkoku; hovorím o tradičnej zábave.)
Iným typom kontrastu je koexistencia čistoty a špiny, veľkolepej krásy a zanedbanosti. Cestovatelia v sedemnástom storočí takto opisovali kráľovstvo Ajutthajá (druhé z veľkých kráľovstiev, ktoré dali vzniknúť dnešnému Thajsku) a odvtedy sa zmenilo iba málo. Čo sa osobnej hygieny týka, Slovensko ďaleko zaostáva za rozvojovým Thajskom. Ak cestujete ráno preplneným autobusom – povedzme tým bez klimatizácie – a prší, takže sprievodca v zhone pozatvára všetky okná, necítite klobásky od raňajok, alkohol z predchádzajúceho večera, zadymené košele, nevyprané bundy a neumyté vlasy, ale – ak vôbec niečo – tak mydlo a šampón. „Sa-át“ – čistota – je ďalším z piatich „s“ a „Khon Thaj čhóp ap nám“ (Thajčania sa radi kúpu) jej jednou z prvých viet, ktoré sa naučíte, keď začnete študovať thajský jazyk. To však nebráni tomu, aby ľudia odhadzovali odpadky kde-kade a doslova vytvárali skládky na uliciach, po ktorých z času na čas prebehne myš alebo šváb.
V devätnástom storočí bolo z pohľadu Európanov Thajsko jednou z najperspektívnejších krajín Juhovýchodnej a Východnej Ázie. Na odporúčanie európskych poradcov pricestovala do Thajska (vtedy Siamu) japonská delegácia, aby sa poučila o tom, ako modernizovať a nastúpiť cestu, ktorá umožní držať krok so západným svetom. Delegáti odišli po niekoľkých dňoch neschopní znášať hygienické štandardy a Japonsko šlo vlastnou cestou. (Zjednodušené, ale príbeh o delegácii je pravdivý.)
Thajsko je krajinou zmarených očakávaní. Nenaplnili sa očakávania obdobia modernizácie a nenaplnilo sa ani to, pre ktoré sa o Thajsku hovorí ako o jednom z ázijských tigrov, ktorý sa síce napriahol, ale nevyskočil. „My nemusíme čakať do roku 2020 ako Malajzia, aby sme sa stali rozvinutou krajinou. Dokážeme to rýchlejšie“- povedal v r. 2003 o ekonomickom napredovaní krajiny bývalý premiér Thaksin. Dnes jeho slovám nič nenasvedčuje. Toto je dôsledkom ďalšieho živého kontrastu medzi takmer absolútnou schopnosťou tolerancie a problémom akceptovať čokoľvek, ktorá je pre thajskú spoločnosť charakteristická. A tak je situácia v krajine označovaná ako „modernizácia bez vývoja“. Tak modernizácia, ako aj vývoj predpokladajú maximalizovanie zdrojov pre dosahovanie stanovených cieľov. V prípade modernizácie však ide o pôvodné ciele a zachovanie pôvodných hodnotových štruktúr, zatiaľ čo v prípade rozvoja sa vplyvom nových podmienok menia aj ciele, hodnoty a spoločenská štruktúra. Príkladom môže byť povedzme západná veda. Keď v 19. storočí prišla do Thajska západná astronómia, bola prijatá najmä kráľom Mongkutom (Rama IV) a časťou jeho dvora s veľkým nadšením.... pretože umožnila efektívnejšie napĺňať pôvodné ciele: astrologické predpovede a vytváranie horoskopov. Spôsob využívania informačnej techniky na školách a úradoch, médií v monitorovaní chodu štátu, význam vzdelania a podobne sú súčasnými príkladmi.
Miloš Hubina, Mahidol University, Bangkok
