Cestu na túru sme si oživili malou kultúrnou vložkou - zastali sme v mestečku Lom a obzreli si pekný drevený kostolík. Bol celkom sympatický...
Samotná túra bola omnoho jednoduchšia, ako sme očakávali. Mysleli sme si, že sa pri nej poriadne zapotíme, no zvládli sme ju ľavou zadnou. No to zrejme preto, že sme sa veľmi vysoko vyviezli autom. Chata Juvvasshytta, z ktorej štartovala naša guided tour sa totiž nachádza až vo výške 1800 mnm. Na parkovisku pri Juvvasshytte sme si všimli, že výstup na Galdhopiggen je takmer výlučne záležitosťou domácich. Okrem nás a jedného nemeckého auta tu totiž parkovali samí Nóri.
Pred výstupom nám naši sprievodcovia rozdali úväzy, ktoré sme neskôr potrebovali pri prechode ľadovcom. Prvú tretinu túry mohol ísť každý svojim vlastným tempom. Prechádzali sme cez skalnaté pole a v diaľke sme videli zasnežený Galdhopiggen.
Po asi trištvrte hodine sme prišli k ľadovcu. Tam sme boli poučení o tom, aký je prechod cez ľadovec nebezpečný. „Náš" ľadovec sa volal Stygebreen, čo znamená Škaredý ľadovec. Nie je však vôbec nepekný. Tento názov mu prischol vďaka tomu, že prechádzka po ňom je veľmi riskantná. V ľadovci je totiž mnoho puklín a trhlín, ktoré sú naplnené roztopenou vodou a zakryté tenkou vrstvou snehu, takže ľadovec na prvý pohľad vyzerá ako obyčajná snehová pláň. Sneh sa však môže ľahko preboriť a človek môže spadnúť do až 40m hlbokej pukliny. Ak nie je pripevnený na lano, je po ňom:-(.
To sme my riskovať nechceli. Pekne krásne sme sa priháčkli k nášmu vodcovi a pomalým tempom prešli cez ľadovec. Celý „cirkus" s priväzovaním na lano sa nám zdal byť mierne zbytočný, keďže žiadnu trhlinu sme nevideli, ale bezpečnosť je bezpečnosť... Pri pomalom stúpaní k vrcholu sme aspoň mohli lepšie obdivovať krásu počasia (zase slnečno, bez jediného obláčika), výhľadov a dokonca aj dvoch obrovských stád sobov, ktoré sa len tak prechádzali po snehu.
Z ľadovca sme zostúpili až takmer pod vrcholom štítu. Ďalej sme mohli pokračovať sami (mali sme 2hodinový rozchod). Po vyše pol hodine sme už stáli vo výške 2469mnm s dobrým pocitom, že sme zdolali najvyšší vrch Nórska. Okrem „vrcholovej čokolády" nám odmenou bol aj neuveriteľný výhľad na okolité snehom pokryté vrchy. Bol prekrásny a prekonal všetky naše očakávania...
Zostup nám ubehol ako voda. Ani sme sa nenazdali a opäť sme sedeli v aute. Tentoraz smerom na Bergen. Po cestách ako z krajiny zázrakov sme sa prehupli cez najvyššie položený horský priechod v Severnej Európe až k Lusterfjordu, kde sme ubytovaní v campe Bolstad v meste Skjolden v chatkách ako z detského tábora. Je tu horúco, počasie sa načisto zbláznilo. Teda aspoň podľa mňa nemajú teploty okolo 30°C takto na severe čo hľadať...
Pokračovanie zajtra:)
