Martina Paulenová
Pravidlá sú na to, aby sa porušovali
Prišiel nám mail, že máme zaplatiť pokutu za to, že sme počas dovolenky v Česku prekročili rýchlosť o 6 km/h.
Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Prišiel nám mail, že máme zaplatiť pokutu za to, že sme počas dovolenky v Česku prekročili rýchlosť o 6 km/h.
Počas práce v zdravotníctve sa s ľuďmi prežívajúcimi utrpenie stretávam častejšie než iní.
Aj keď obvykle neviem obsedieť, sú situácie, v ktorých mi je najprirodzenejšie len tak postávať.
„Mamina, niektoré slová pani učiteľkám v škôlke nerozumiem,“ obráti sa na mňa Emka.
Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa prvýkrát odhodlala uvariť špenát.
Zvykla som si myslieť, že každý dobrý spisovateľ je aj dobrým rečníkom a naopak.
Niektoré situácie nás zasiahnu presne do miesta, kde sídli schopnosť meniť seba a svoje postoje.
Hoci sa môj mozog väčšinou tvári ako pragmatický logik, z času na čas mi predostrie myšlienku hodnú filozofa.
Hovorí sa, že ste obrazom ľudí, s ktorými trávite najviac času.
Ktovie, prečo sa ľudia sobášia a plodia deti aj cez vojnu, napadlo mi raz.
Blíži sa ku mne zhrbená postava opierajúca sa o palicu. Keďže som zvyknutá chodiť bez predpísaných okuliarov, na jej spoznanie využívam iné postupy ako bystrý zrak.
Hoci nový rok trvá už týždeň, u nás pred panelákom to vyzerá, akoby silvestrovské oslavy prebiehali včera.
Mám kamarátku, ktorá starostlivo sleduje módne trendy. Nie tie slovenské, tie nikdy nie sú dosť aktuálne, ale svetové.
Naša základná škola mala dve poschodia. Dole boli triedy pre prvákov až štvrtákov, hore sídlili „tí z druhého stupňa“. Pamätám si, aký rešpekt vo mne druhé poschodie vzbudzovalo.
V supermarkete. Plno ľudí, každý do svojho košíka ukladá tovar od výmyslu sveta. Niečo kupujeme preto, lebo to potrebujeme, ale oveľa viac preto, lebo je to v akcii, lebo by sa nám to niekedy možno mohlo zísť, lebo sme to videli v reklame a musíme to vyskúšať alebo len preto, že nám to proste udrelo do oka.
Zuza býva na našom sídlisku, hneď vedľa kostola, oproti potravinám. Má 17, ale keď sa kompletne namaľuje, ako to už ona zvykne, tipovali by ste jej aj vyše 20. Vlasy ako uhoľ, hoci ešte nedávno bola obyčajná tuctová hnedovláska. Teraz má od tuctovej ďaleko. Na krku reťaz, v nose piercing a že by sa na vás usmiala, to v žiadnom prípade.