Muž a žena, pravdepodobne manželia, postávajú pri okne.
„Stratil som ráno cestou na hrebeň v lese čapicu,“ konštatuje muž.
Obráti sa na ženu: „Pôjdeš mi ju pohľadať?“
Tá očividne voči zadanej úlohe nekladie najmenší odpor. Vecne sa popýta na pár geografických podrobností a už si do útleho batôžka chystá potrebné veci. Netrvá dlho a zmizne z dohľadu.
Sedím v aute. Pôvodne som si myslela, že dnes poobede pôjdem behať len niekde v blízkom okolí chaty. No keď mi manžel dal ponuku vybrať sa za jeho stratenou čiapkou priamo na hlavný nízkotatranský hrebeň, nebolo ťažké môj plán pozmeniť.
Nie kvôli samotnej čapici. Nie je to žiadny skvost. Za tých možno aj pätnásť rokov používania už jej hodnota isto poklesla na číslo, o ktorom škoda vôbec hovoriť. A ani jej estetický prínos nie je veľký. Pre môjho muža je však stále veľkým obľúbencom. Je jedným z jeho poznávacích znamení, ľudia ho podľa nej dokážu identifikovať aj z veľkej diaľky. Niekoľkokrát som skúšala nájsť za ňu náhradníčku, no tá vždy skončila v skrini a na čestnom mieste na hlave zostávala táto stará ošúchaná. Úprimne, keby sa mi ju dnes nepodarilo nájsť, bola by som aj celkom rada.
Tak nadšene som sa do pátrania po stratenej čapici pustila z iného dôvodu. Je to dobrá zámienka na opustenie detí a povýšenie sebeckého výletu na hrebeni na ušľachtilý čin. Nebola som tam niekoľko rokov. Neviem sa dočkať.
Začínam v čase, ktorý by zrejme väčšina horských záchranárov ohodnotila ako nevhodný. Poobede, asi tri hodiny pred západom slnka. Plánujem však bežať a tak verím, že mám stále dostatočnú časovú rezervu.
Popis udalostí, ktoré viedli k zmiznutiu, je veľmi hmlistý. Isté je len, že čiapka spolu s Paľkom dorazila na miesto, kde začína turistická značka - do osady Magurka. Čo bolo ďalej, ťažko povedať.
Magurka je ako skrytý drahokam. Nenápadná osada, o ktorej málokto počul a pritom je taká zaujímavá. Stojí tu tak dlho, že môže konkurovať kdejakému historickému mestu. Leží tak vysoko, že na Slovensku nemá konkurenta. A hoci je tak blízko slnku a oblakom, pre mnohých baníkov bola dlhé roky miestom, kde sa s oblohou lúčili. Zamávali slnku a zmizli v hlbinách. Pátrali po zlate a veru ho tu aj veľa našli.
Ja dnes pôjdem priamo hore. Po chodníčku, ktorý vrstevnice prekračuje možno až s prehnanou opovážlivosťou. Na rozdiel od neho, snažím sa svoje sebavedomie držať pri zemi. Bežím, ale naozaj pomaly. Nech vydržím čo najdlhšie. Dýcham, zbieram výškové centimetre a sem-tam, keď môj odkysličený mozog precitne a spomenie si na hlavný dôvod tejto radosti, obzerám sa po stratenej čapici.
Moje nohy sa dnes predvádzajú a vládzu prekvapivo dobre. Poklusom som na hrebeni Nízkych Tatier tak rýchlo, že začnem rozmýšľať, prečo sem z chaty nechodievam každý deň.
Keď zbadám to, čo si dnes pre mňa príroda pripravila, som dojatá, nadšená, vďačná, ohromená. Premýšľam, či by mi takéto pohľady dokázali zovšednieť.
Priznám sa, že na hrebeni na manželovu čapicu úplne zabudnem. Namiesto nej hľadám známe kopce vytŕčajúce z nízkej oblačnosti ako malé ostrovčeky. Hľadám chodník, ktorý na jednom mieste celkom zmizne v hmle, ktorá sa cez hrebeň prelieva podobne ako dnes ráno mlieko z nestráženého hrnca s bublajúcou krupicovou kašou. Hľadám polozabudnuté spomienky na niekoľkodňové výlety s prespatím v stane, malebnými západmi slnka a pozorovaním hviezdami preplneného neba.
Predstava obrovského ťažkého ruksaku sa mi zdá byť celkom cudzia. Ktovie, či sa takto naľahko viac podobám plne naloženému turistovi na hrebeňovke alebo miestnemu kamzíkovi?
Čo však hrebeňovkárom jednoznačne závidím, je možnosť spomaliť čas. Kochať sa do sýtosti. Na to si ja ešte budem musieť pár rokov počkať. Zatiaľ som naozaj vďačná aj za takýto rýchlozber zážitkov.
Bežím dole. Spomeniem si na čapicu. Trošku si vyčítam, že som jej hľadaniu nevenovala viac pozornosti. Pozerám na kamene, na vetvy okolitých stromov, do trávy. V duchu premýšľam, ako mužovi čo najlepšie odprezentovať svoj neúspech.
Do Magurky sa vraciam s prázdnymi rukami, ale s plnou nádržou energie. Čapica, nečapica - stálo to zo to.
A tu zrazu, asi sto metrov od auta, ju zbadám. Leží položená na nízkej škridlovej streche. Keby mala tvár, určite by sa potmehúdsky usmievala. Veľmi dobre vedela, prečo ma najprv nechala zdolať celý okruh a až potom mi vyskočila na oči.
Rovnako, ako môj manžel vedel, že keď ma pošle hľadať stratenú čapicu na nízkotatranský hrebeň, získa tým v mojich očiach titul dokonalého muža. A že aj ja sa mu domov vrátim o čosi dokonalejšia. Spokojnejšia, usmievavejšia, obetavejšia, trpezlivejšia. A možno aj s čapicou. Tomu sa vraví obchod.
