Manžel sa na mňa veľavravne pozrie. Viem, čo tým pohľadom myslí. Chce mi naznačiť, že som ho mala poslúchnuť a mali sme radšej ísť na ihrisko za panelákom.
A to bol kedysi práve on, čo sa ma každú chvíľu snažil nahovoriť na nejaké malé neplánované dobrodružstvo, pričom ja som vždy krútila hlavou a hľadala dôvody, prečo takéto akcie nie sú nič pre mňa.
S príchodom detí sme si trochu vymenili role. Ja som znudená zo stereotypu a ochotná nechať sa nahovoriť na takmer hocičo. On je unavený z práce a priťahovaný aktivitami, pri ktorých deti prejavujú čo najmenej nespokojnosti.
„Na turistiku budeme chodiť, keď budú trošku väčšie,“ povedal minule.
Ja som jeho myšlienkové pochody hneď spochybnila. „Ako sa z nich stanú turistické parťáčky, keď s nimi vôbec nebudeme chodiť do lesa? Schopnosť kráčať do kopca po skalách asi v dieťati nevznikne len tak z večera do rána.“
„Máš pravdu,“ prizná. „Je to dobrá investícia do budúcnosti, poďme teda niekam na výlet.“
A tak sme sa vybrali smerom k vyhliadkovej veži na Dubni neďaleko Žiliny.
Nenecháme sa pomýliť mapou, na ktorej sa najkratšia farebná čiarka k rozhľadni vinie z Budatína. Sme miestni a tak dobre vieme, že ušetrené kilometre sú na úkor strmého výstupu. Túra, pri ktorej vám kopec nedá ani na chvíľu vydýchnuť, dokáže ľahko rozladiť aj nejedného dospelého, preto radšej zvolíme cestičku kopírujúcu hrebeň, ktorá začína kúsok pred dedinou Zástranie.
Aj tak nožičky začnú bolieť akosi prirýchlo.
„Chcem ísť do nosiča,“ povie Alžbetka.
„Šmýka sa mi na tejto mokrej tráve,“ pridá sa aj Emka.
„Myslím, že na tú rozhľadňu určite nedôjdeme,“ poznamená Paľko.
„Tak nedôjdeme,“ poviem. „Veď o nič nejde. Hlavné je, že sme spolu v peknej prírode.“
Už som prišla na to, že mať na výletoch prílišné ciele len zbytočne dramatizuje atmosféru. Ja sama som na to špecialistka. Som človek, ktorý k šťastiu potrebuje plniť plány a ísť za ambíciami a snami. A preto mi je celkom prirodzené hľadať nejaký, aj keď celkom nezmyselný, cieľ aj pri prechádzkach s deťmi.
„Dnes pôjdeme okolo tohto paneláka, potom na ihrisko vedľa obchodu a späť sa vrátime chodníkom poza školu,“ plánujem si v mysli.
No a potom nervózna ťahám deti za ruky a stokrát za prechádzku zopakujem: „Poďte už ďalej!“
Až keď sa mi podarí pozrieť na celú situáciu z nadhľadu, uvedomím si, aká absurdná je. Je zo mňa kôpka nervov kvôli tomu, že chcem aby deti zvládli mnou určený okruh pomedzi paneláky a hnevá ma, že ony chcú ísť inde, zastavujú na mnou nepochopiteľných miestach a celé to nekonečne dlho trvá. Takto z nadhľadu hneď pochopím, že oveľa príjemnejšie bude nechať priebeh poobedného vetrania v réžií detí a svoje ambície si napĺňať vo svojom osobnom voľnom čase.
Preto aj dnes na Dubni nechcem prepadnúť panike z toho, či vôbec dosiahneme cieľ. Hlavne, aby sme sa prešli.
A práve vo chvíli, keď na deti prestaneme tlačiť, začnú kráčať prekvapivo rýchlo a bez reptania. Najprv ich zaujme živica na strome, potom bežia k muchotrávke a pavučine na strome. A odrazu majú práve ony najviac odhodlania.
Ja s Paľkom znepokojene pozeráme na slnko padajúce k náprotivnému hrebeňu.
„Neviem, či sa radšej neotočíme,“ premýšľam nahlas, „nech neostaneme v lese v úplnej tme.“
Ale deti sa otáčať nechcú.
„Ja chcem ísť na rozhľadňu,“ prosí Emka. „Veď si zasvietime mobilom, keď už bude tma.“
Takýto turistický flow treba využiť a tak sa pochytáme za ruky a zrýchleným tempom prekonávame posledný úsek cesty k rozhľadni.
Stihneme to presne na západ slnka.
Pre človiečikov, ktorí chodievajú spávať o siedmej je to naozaj veľkolepý zážitok. Takisto ako chvíľa, keď sa nad lesom objaví prvá hviezda.
„Hurá hviezdičky!“ výskajú. Je krásne tráviť čas s bytosťami, ktorým takéto drobné magické momenty ešte nestihli zovšednieť.
„Uvidíte, za chvíľu ich bude ešte viac. Nebo bude úplne bodkované,“ hovorím.
„Akoby malo kiahne?“ opýta sa Emka. Prirovnanie hodné čerstvej škôlkarky.
No s vychádzajúcimi hviezdami prichádza aj tma. A tá je v lese hustejšia a tmavšia ako kdekoľvek inde. Je čas na bojovú poradu.
„Rozdelíme sa,“ povie Paľko.
„Nieéé!“ kričia deti.
Vieme však, že celú cestu k autu by ich malé nožičky išli pridlho, trváme preto na svojom. My baby zídeme skratkou cez lúku k hlavnej ceste do dedinky Zádubnie, Paľko zájde po auto a po ceste nás vyzdvihne. Plán je to dobrý, ale má jednu trhlinku. Máme len jeden mobil, Paľko ten svoj nechal
doma.
Napokon rozhodneme, že múdrejšie bude nechať telefón so svetlom tatinovi. Predsalen, jeho čaká omnoho dlhšia cesta cez omnoho hustejší les.
My tri teda dole lúkou schádzame v úplnej tme.
„Bojím sa jeleňov,“ prizná sa Alžbetka.
Jelene však nestretneme. Namiesto toho sledujeme, ako dole v dedine postupne zasvecujú svetlá v domoch, ako sa ulice osvetlili pouličnými lampami a ako po hlavnej ceste frnká jedno autom za druhým.
Priznám sa, je to trošku adrenalín. Sama s dvoma deťmi v úplnej tme na zablatenej lúke. Bez mobilu.
Ale deti majú dobrú náladu a to je hlavné.
„Toto bolo dobrodružstvo?“ pýta sa Emka.
Myslím, že áno.
