Brody
O islandských cestách som už čosi popísala, no nespomenula som ešte jednu kuriozitu - brody cez rieky. Na týchto miestach vám cestu prehradí tečúca voda, no nie je tu žiaden most a ak chcete pokračovať ďalej, jednoducho musíte autom crossnúť niekedy aj 30m širokú rieku. Tieto miesta sa väčšinou vyskytujú na horských cestách, kde je počasie (a teda aj výška hladiny a smer rieky) nevyspytateľná a teda stavať tu mosty by bolo len zbytočné úsilie. Treba na to dávku odvahy, trúfalosti a skúseností pustiť sa autom cez „neprebádané vody". A to o to viac, že neexistuje žiadne poistenie, ktoré by sa vzťahovalo na poškodenie vzniknuté pri brodení.
My sme mali na dnes naplánovaný výlet na sopku Askja, ku ktorej vedie jedine cesta s viacerými ťažkými brodmi. Bohužiaľ (alebo našťastie?) sme sa ráno dozvedeli, že cesta je kvôli vysokej hladine riek uzavretá. Chlapi boli sklamaní (veď ktorý muž by nechcel jeepom prebrodiť horskú rieku?) a tak vymysleli aspoň ako takú náhradu - okruh po horskej ceste na ktorej sme museli prejsť cez zopár riek - teda, po pravde, boli to skôr potoky, no aj tie stačili na to, aby dali poriadne zabrať najmä maminým nervom.
Komárí kopec
Ako náhradný program namiesto veľkolepých plánov týkajúcich sa Askje sme sa hneď ráno vybrali na náhodný kopec pri jazere Mývatn. Bol z neho pekný kruhový výhľad a ako bonus sme mali možnosť zažiť útok celého roju pravých islandských „komárov", teda hmyzu, niečo medzi vínnou muškou a komárom, ktorý našťastie neštípe, pri Mývatne je naozaj hojne rozšírený a vraj sa vždy zdržiava okolo najvyššieho miesta v okolí, takže keď nechcete aby vám pochodoval po tvári, treba zdvihnúť ruku.
Život na samote
Keď sme už mali dosť cestovania, zastavili sme sa na osamelej farme v Saenautasel. Bol to veľmi príjemný zážitok, ktorý z veľkej časti vytvorili obyvatelia tejto usadlosti. Po príchode do malej chalúpky, so strechou tradične obrastenou trávou sa na nás hneď „vrhli" pohostinní domáci a ponúkli nám palacinky, kávu a horúcu čokoládu. Obsluhovala celá rodina, od najmenšieho asi 10 ročného dievčatka až po staršieho pána, zrejme jej otca. Na stôl nosili takmer bez prestávky, až kým človek nepovedal stop. Chvíľu sme boli napätí, pretože sme vôbec netušili, koľko nás toto posedenie vyjde a či vôbec naň máme dosť peňazí. Našťastie, nebolo to nič strašné a navyše sme mali dobrý pocit, že sme prispeli tejto sympatickej rodinke na živobytie. Ktovie, aké je to žiť na mieste, ktoré je od akejkoľvek civilizácie vzdialené obrovskú vzdialenosť....
My sme dostali možnosť vyskúšať si to aspoň na jednu noc. Dnes prespíme na farme Mödrudalur, okolo ktorej nie je v okruhu 80 km nič, iba pustá ľudoprázdna planina.
Pokračovanie čoskoro...
