Chcela som rodinný výlet. Súhlasil, len vraj musí ešte pár vecí dorobiť. Čakali sme ho naozaj dlho a tak vyrážame až o štvrtej poobede.
„Neboj, všetko stihneme,“ chlácholí ma.
Aj tak sa hnevám. To už nestihneme prísť naozaj nikam.
Chcela som ísť do Súľova. Mám to tam rada. Cítim sa tam, akoby som vošla do obrázku. Na zvlnených lúkach sa pasú stáda oviec, listnatý les sa vlní v jemnom vánku a nad celou scenériou sa týčia ostré skalné ihly vytŕčajúce nad koruny stromov. Poznám to tu z rôznych pohľadov. Chodím sem behať, vtedy za pár hodín zvládnem aj celú podkovu skalného hrebeňa. No rada sa tu zatúlam aj v obdobiach života, keď idú veľké výkony bokom. Na rozhraní súľovského lesa a lúky som sa motala pár týždňov pred pôrodom, boli sme tu s niekoľkomesačným bábom v nosiči a aj moje prvé detské turistické výkony sa diali práve tu.
Aj dnes to malo byť len také motanie. Popri lúke k jaskyni v jednej zo skál. Šarkania diera, dúfala som, že deti to k nej bude ťahať.
Takto o štvrtej však už ani to motanie nebude také, ako som si predstavovala. Nedá sa mi nehnevať. Toto motanie malo byť hlavnou udalosťou víkendu.
Už v aute však zo mňa hnev vyprchá. Deti spievajú a veselo hompáľajú nohami, cez okná prenikajú lúče slnka a osvetľujú tvár muža po mojom boku. Aká som rada, že budeme spolu. Hoci aj sto metrov od auta. A keď už kráčame po úzkom chodníčku súľovským lesom, je to definitívne. Dovolím perám usmievať sa a chytím manžela za ruku. Je mu odpustené.
Tempo máme také veku primerané. Také, že za chôdze stíhate zbierať kamene, zachraňovať chrobáky, učiť sa názvy kvetov. Niekedy to naozaj zvádza naložiť obe deti do turistických nosičov a poriadne pridať. Dúfam, že táto trpezlivá turistika je investíciou do budúcnosti. Snáď si to malé nôžky zapamätajú a keď zmohutnejú o to ľahšie vykročia po strmých skalnatých svahoch skutočných hôr.
„Mamina a ten šarkan nie je náhodou drak?“ opýta sa z ničoho nič Emka.
„Zrejme áno,“ prisvedčím.
„Tak to tam radšej nechoďme, do tej Šarkanej jaskyne,“ chytí ma za ruku.
„Veď draky žijú len v rozprávkach,“ namietam.
Emka je síce logik, no keď ju ovládne strach, argumenty nefungujú. Okrem toho, na skale zbadá symbol hradu.
„Tu je aj hrad?“
Emka má momentálne princeznovské obdobie. Fascinujú ju hrady, zámky a tí, čo v nich žili. Nejde len o pekné ligotavé šaty a udatných rytierov. Zaujíma ju aj taká ta obyčajná história. Minule som jej večer pred spaním mala čítať o pôsobení rodiny Turzovcov na Slovensku z materiálu, ktorý si doniesla z prehliadky sobášneho paláca v Bytči.
Na Súľovskom hrade ešte nebola.
A dnes ani nepôjde, vzhľadom k našim obmedzeným časovým možnostiam.
No Emka nalieha. Presviedča, prosí, vyjednáva. Toľkému entuziazmu týkajúcemu sa turistiky je ťažké odolať.
„No dobre, môžeme sa vydať tým smerom a uvidíme ako nám to pôjde,“ rozhodneme napokon.
Odbočíme z pohodlného chodníka po vrstevnici a vykročíme strmo hore.
Emka kráča tempom, aké som u nej snáď ešte ani nezažila.
„Čím viac sa teším, tým som rýchlejšia,“ objasní.
A mladšia Alžbetka tiež statočne kráča. Nechce byť horšia než jej veľká sestra a tak vytrvalo kladie nohu pred nohu.
Oproti nám schádza pán v strednom veku s asi desaťročným synom.
„Dúfam, že nejdete na hrad,“ pozerá sa na naše zoskupenie. Nedá sa nevšimnúť si, akí sú obaja zaprášení, spotení, zablatení.
„Ten chodník je v otrasnom stave,“ krúti nespokojne hlavou. „Šmykľavý, nezabezpečený. Syn tam ani nevyšiel,“ dodáva.
Napriek varovaniu pokračujeme. Veď sme tu boli už tisíckrát. Áno, pamätám si, že výstup na hrad je z tejto strany dosť strmý, ale že by to bolo až také nezvládnuteľné?
S deťmi však na Súľovský hrad kráčame prvýkrát. A s deťmi je všetko iné.
Posledný úsek pod hradom. Chodník je stále strmší, pod nohami sa nám šmýka prach a drobné kamienky a zábradlie, o ktoré sa kedysi dalo oprieť už dávno prekročilo svoj dátum exspirácie. Deti, zatiaľ ešte nevytrénované na takýto terén sú celou váhou zavesené každá na jednom z rodičov a plne sa spoliehajú na to, že ich udržíme na nohách.
Uvedomujem si svoju zodpovednosť a srdce mi búši. Cítim sa značne nestabilne a viem, že na mojej stabilite je závislá aj stabilita mojej dcéry. Verím mi, že viem, čo robím. Ale naozaj to viem? Neprehnali sme to trochu?
Našťastie úspešne na hrad vylezieme. Dievčatá sú nadšené, takáto dobrodružná turistika sa im očividne páči. Len my dvaja dospeláci ticho premýšľame nad tým, aký dlhý zostup máme ešte pred sebou.
Podľa svetla tušíme, že deň sa chýli ku koncu. A nielen podľa svetla. Chodníky sa celkom vyprázdnili, sme tu len my. Prvý úsek zostupu vedie po vrcholkoch strmých skál. Istíme deti aj seba a statočne strácame nadmorskú výšku. Nepozerám sa dole do doliny. Odkedy už nie som zodpovedná len sama za seba, začínam objavovať nové druhy strachu.
„Nechápem, ako tu tie princezné vlastne chodili,“ uvažuje nahlas Emka. „To mali turistické črievičky?“
Až dole v lese, kde okrem dobrého osvetlenia mizne aj možnosť skotúľať sa do doliny cítim, ako sa moje napätá svalstvo uvoľňuje.
Strach vystrieda spokojnosť. Veď to nakoniec nebolo až také náročné, či áno?
Naše auto je na parkovisku posledné. Deti už obvykle o takomto čase ležia v postieľkach.
Usmejem sa na manžela. Tak predsa sme všetko stihli. Ba ešte oveľa viac.
(pozn.: napísané v júni 2023)
