Vždy, keď sme sa k nemu v minulosti čo i len priblížili, dal nam dosť jasne najavo, že na ňom nie sme vítaní. Či už to bol silný vietor alebo búrka, dole sme sa so sklopenými ušami vracali už z Hincovho plesa a kamarátom v doline trápne vysvetľovali, prečo sme sa museli vzdať tentokrát.
Druhý dôvod mojej nelásky je poetický. Vždy keď niekto rozpráva o Kôprovskom štíte, spomeniem si na školskú jedáleň, kôprovú omáčku a na to, ako smutne prehrabujem tú bielu zmes a čakám, kým to so mnou pani vychovávateľka vzdá.
Preto, keď sme toto leto stáli na Štrbskom plese a rozhodovali sa, či vyrazíme na overené Rysy alebo skúsime Kôprovský štít, bili sa vo mne dva hlasy. Jeden z nich okamžite porovnával kôprovú omáčku s mäkučkými parenými buchtami na Chate pod Rysmi. Druhý pišťal po neznámych a nových výhľadoch z doposiaľ nezdolaného kopca.
Schopnosť rozhodnúť sa nie je mojou silnou stránkou. Na križovatke výstupovej trasy na Rysy a na Kôprovský štít sme nakoniec hádzali mincou.
A veru, rozhodla za nás dobre.
Postupne sme stúpali hore dolinou, prenikali hlbšie do srdca Tatier. Okolo nás sivé štíty, modrá obloha sa striedala s roztrhanými chmárami.
Postupne sme sa dostali až k najväčšiemu plesu vo Vysokých Tatrách – Veľkému Hincovmu plesu. Poviem vám pravdu, nikdy som nemohla uveriť, že je najväčšie. Štrbské aj Popradské, obe sa mi zdajú väčšie.
Ale z výšky, keď ho prvýkrát vidím celé – ako oválny tyrkysový drahokam – musím uznať, že je skutočné obrovské.
Ale čo to, Kôprovský štít asi zaregistroval našu prítomnosť. Už sa na nás zo všetkých strán valia mraky a dolina mizne v bielej hmle.
My však tvrdohlavo stúpame ďalej hore do sedla. Dnes žiadne búrky nehrozia a zopár barančekov na oblohe nás vystrašiť nedokáže.
Hrebeň Vysokých Tatier stojí na našej strane. Tvrdošijne zadržiava mraky v doline Veľkého Hincovho plesa, aby sme si my mohli vychutnať výhľady na druhú stranu.
Zo sedla na vrchol je chodník skalnatý, miestami sú pod nami strmé zrázy. Pôsobivé, ako obratne sa hmla dokáže štverať po kolmých stenách.
Na Kôprovskom štíte prekvapivo žiaden kôpor nerastie. Musím uznať, že som mu krivdila. Výhľady síce nemáme, ale viem si predstaviť, že musia byť krásne.
Cestou dole medzi mnou a Kôprovským štítom konečne dochádza k zmiereniu. Z mojej hlavy miznú predsudky a štít pokorne odkrýva výhľady do všetkých strán.
Hincovo pleso ticho mení farbu pri každom posune slnka letnou oblohou.
A my spokojne unavení s neuveriteľným západom slnka nad Tatrami popíjame pivo na terase.
