Viditeľnosť zanedbateľná, vlhkosť vzduchu nevídaná, nálada ponurá, miestami depresívna. Deň čo deň rovnaký biely výhľad z okna a slnko už len v spomienkach. V takomto počasí ma človek pocit, že hmla siaha až po vrch stratosféry. Že ak tam hore slnko ešte stále kdesi je, je tak nedosiahnuteľné, že je lepšie rýchlo naň zabudnúť a naučiť sa žiť bez neho.
Ešteže je okolo mňa toľko milovníkov hôr.
„Pozri si webkameru zo Straníka,“ volá mi frajer.
Straník je náš prímestský kopec, od Žiliny vyššie možno o štyristo výškových metrov. A neuveríte, ale zvykne tam svietiť slnko. Skoro každý deň.
Niekedy rozmýšľam, či to nie je len nejaká fotomotáž, či slnko môže byť naozaj tak blízko. Neuverím, kým sa nepresvedčím na vlastné oči.
Naším „rodinným“ pohorím je Malá Fatra. Vždy, keď zatúžime po naozajstných kopcoch, po nadmorskej výške nad 1000 m.n.m, po dlhšej túre, po peknom dni a keď náš čas nie je neobmedzený, zamierime práve tam. V zimnom období je našou tradičnou túrou výšľap na Poludňový Grúň, prechod po hrebeni a potom dole lanovkou zo Snilovského sedla.
Nad inverziu sa dostávame hneď na parkovisku. Po dvoch týždňoch vidím modrú oblohu, po dlhých dňoch v hmle žmúrim oči a pozerám sa do slnka. Úžasný pocit.
Chata na Grúni je ešte v tieni, Veľký Rozsutec sa už vyhrieva na slnku.
Po pohodovom úvode nás čaká výstup na Poludňový Grúň. Musím sa priznať, že keď som bola malá, túto časť túry som z duše neznášala. Stúpate nekonečným strmým kopcom, bez jedinej rovinky, až na vrchol Grúňa.
Na tomto mieste sa každoročne konajú preteky v behu do vrchu. Ja som zadýchaná a to len kráčam. Našťastie, čím sme vyššie, tým viac nás výhľady motivujú pokračovať ďalej.
Z Poludňového Grúňa jediným pohľadom zachytíte Veľký Rozsutec aj Stoh.
Počas jasných zimných dní je viditeľnosť taká dokonalá, že Vysoké Tatry vyzerajú, akoby sa dvíhali z doliny hneď za úbočiami Stohu. Aké je to Slovensko malé a koľko krásnych miest tu máme!
Na hrebeni fučí silný vietor. No aj tak, každý, koho stretneme, sa usmieva od ucha k uchu. Bodaj by nie, keď sa na hmlu konečne dívame s nadhľadom.
Pred nami sa z oblakov dvíha Chleb. Dlho sa nezdržíme, vietor je príliš silný a nepríjemný.
Venujeme posledný pohľad Rozsutcu a Stohu...
... a pred nami sa objaví druhá časť hrebeňa s Veľkým Fatranským Kriváňom.
Do doliny sa zvezieme lanovkou. Spiatočná cesta je zadarmo a aspoň si ušetríme kolená na ďalšie túry.
Hoci sa vraciame späť do melancholickej zahmlenej Žiliny, náladu máme omnoho lepšiu ako ráno. Je fajn vedieť, že slnko sa na nás ešte nevykašľalo, že hmla ani zďaleka nesiaha do stratosféry a že na kopcoch je naozaj tak krásne, ako na záberoch z webkamier.
