Ako sme počúvali druhý najvyšší vodopád na Islande
Niekedy je lepšie nevidieť. Predstavy zväčša bývajú krajšie. Ako asi vyzerá druhý najvyšší vodopád na ostrove? Ako veľmi je vysoký? Táto otázka nám vírila v hlave, keď sme dorazili na miesto, kde sa nachádza vodopád Haifoss. Teda, mal by sa tam nachádzať. My sme ho totiž vôbec nevideli. Kvôli hmle. Ale počuli sme ho :). Postavili sme sa na miesto, odkiaľ by naň mal byť najlepší výhľad, počúvali a predstavovali si, aký asi je.
Čo ak je však realita ešte krajšia ako predstavy? Keď sa na pár sekúnd hmla roztrhla, vodopád bol oveľa majestátnejší, tajomnejší... A vyšší ako som si myslela, že je. Prekvapil a milo.
Oáza uprostred pustatiny
Predstavte si, že kráčate cez nekonečné lávové pole. Kamene, kamene, potom nejaký ten lišajník a zase len kamene. A predstavte si, že sa pred vami objaví roklina, ktorá doslova hrá životom. Zurčí tu potôčik, ktorý dáva silu bujnieť rôznym druhom rastlín, lietať hmyzu a vtákom. K tomu rajské vodopády, jaskyne v skalách, čerstvý vlhký vzduch... Fatamorgána? Nie, oáza v Gjane.
Pri mori na severský spôsob
O tom, že more nemusí bezpodmienečne znamenať len horúce slnko, pláž a polonahé telá v plavkách sme sa presvedčili na pobreží Atlantiku, na juhozápade Islandu.
Mesto Sekkureiri. Severská architektúra, drsné pobrežie a všade samé islandské vlajky. Okrem iného, toto mesto sa považuje za centrum všetkých trolov, víl a elfov. Islanďania veria, že skutočne existujú a turistický sprievodca dokonca odporúča mýtické stvorenia, zmiznutých ľudí a iné nevysvetliteľné javy ako tému vhodnú na rozhovor s každým obyvateľom ostrova. V Sekkureiri sa nachádza aj múzeum trolov a elfov, takže ak máte malé deti, určite ho nevynechajte.
Pravá severská atmosféra vládne aj na brehu mora pri kostolíku Strandarkirkja. Keď si sadnete na pobrežie, sledujete vlny a vnímate dych vetra...
A nakoniec rozlúčka s Islandom ako sa patrí
Aká by to bola rozlúčka s Krajinou ohňa a ľadu bez sopiek?
Na posledný deň sme si nechali najznámejšiu sopku na ostrove, ktorú pozná aj každé malé dieťa - Heklu. Navštívili sme Hekla centrum v Leirubakki, kde sme mali možnosť vidieť sugestívne zábery z výbuchov aj v priamom prenose sledovať pohyby magmy kdesi v útrobách tohto obra.
Pripomenutím oblasti v okolí Mývatnu bola prechádzka okolo krátera Kerid a na záver dňa ďalšie sírové územie.
Podvečer sme prekročili brány Reykjavíku. Zvláštny pocit, že sa to všetko končí. Island v nás zanechal hlboký dojem, táto krajina je taká zvláštna a iná, že v našich spomienkach bude ešte dlho žiť. Island, milo si ma prekvapil!
Tak teda dovidenia - Bless!
Koniec
