Všetko je vybavené a nachystané, počasie aj starí rodičia dohodnuté. To hádam tie vírusy nemyslia vážne, že mi na sliznicu sadnú práve dnes!
Okamžite začnem konať. Naordinujem si zázvor, citrón, med, cesnak, antiseptické pastilky a bylinkový čaj a dúfam, že ráno mi bude lepšie.
Keď cez pootvorené okno do izby vstúpi svieži horský vzduch, keď zbadám ako sa náprotivné hrebene Tatier začínajú kúpať v mäkkom rannom svetle, na to že mi večer nebolo bohvieako celkom zabudnem. Na túru pôjdeme a hotovo. Dosť dlho sme sa s kočíkom motali po asfaltkách, dosť dlho sme funeli s nosičom na chrbte, dosť dlho sme počas výletov počúvali výkriky a plač. Takáto šanca sa neodmieta, treba po nej chmatnúť, kým si to babka s dedom nerozmyslia.
Vyzbrojíme ich chrumkami, plienkami a hračkami a svižne vykročíme po chodníčku smerom do Monkovej doliny.
Už po pár metroch sa začnem mimovoľne usmievať, tak široko, až mi je v tom chladnom vzduchu zima na zuby. Pri predstave, že celý deň strávime uprostred hôr bez našej malej dievčinky, si pripadám ako stredoškoláčka na prvom rande. Chytím Paľka za ruku a vidím, že aj on má na tvári rovnaký blažený úsmev. Začneme sa smiať. Koľko sa toho za posledné roky zmenilo a koľko málo nám teraz stačí ku šťastiu!
Na túru sme vyrazili skoro. Hoci sme na dovolenke, nie je pre nás problém vstať pred siedmou. Emka nám každý deň zabezpečí spoľahlivé prebudenie. Počas výstupu do Širokého sedla preto stretneme len pár ľudí.
Každý výškový meter si užívame. Čudujeme sa, akí sme rýchli, keď pred sebou nemusíme tlačiť kočík.
Dosť dlho sme úplne ticho. To ticho je naozaj ohlušujúce. Žiaden plač, žiadne bľabotanie, iba šum prírody. To ako rodičia počujeme zriedkakedy. Potom sa rozprávame, prekvapivo prevažne o našej Emke. Dokonca si počas oddychu v mobile prezrieme aj pár jej fotiek. Nie je to irónia, že čas bez detí trávime rozprávaním o deťoch?
Spomeniem si, že by bolo vhodné skontrolovať, či nám starí rodičia náhodou nevolali. Ktovie, či všetko prebieha hladko... I keď, momentálne sme od nich tak ďaleko, že by sme im aj tak neodkázali pomôcť. Tento fakt ma trochu znervózňuje. Čo ak malá celý deň preplače? Čo keď bezo mňa poobede nezaspí? Čo keď si zmyslí, že by si dala materské mlieko? Na druhej strane, je príjemné vedieť, že teraz nám už túto túru nikto neprekazí.
V Širokom sedle sa usadíme na lavičku a pozeráme do diaľky. Ostré štíty sa javia byť celkom nedostupné. Hlboké doliny sa ukrývajú pred slnkom a na ich dne sú ako mince rozhádzané plesá v rôznych odtieňoch modrej. Tráva sa vlní vo vetre a je ozdobená pestrofarebnými kvetmi. Oblaky pokojne plávajú po oblohe. Je to taká pohoda, že by som tu vydržala sedieť celé hodiny.
Materinský inštinkt však velí inak.
„Nemali by sme už pokračovať? Aby sme dole stihli prísť včas...“ pripomínam Paľkovi.
Vysokohorský terén neopúšťame ani cestou do Kopského sedla. Nevieme sa vynadívať na Belianske Tatry, na biele skaliská vystupujúce z ich zelených hrebeňov. V doline pod nami tušíme Chatu pri Zelenom plese. Spomíname na naše turistické zážitky, dlhé náročné výstupy, strašidelné búrky i dobré jedlo na horských chatách.
Do Tatranskej Javoriny zostupujeme cez Zadné Meďodoly. Odhodlať sa na zostup nám chvíľu trvá, najradšej by sme náš výlet ešte predĺžili. No keď napokon vykročíme, čaká nás malebný chodníček plný krásnych kvetov, výhľady do diaľky, ticho a pokoj.
Keď prichádzame do Javorovej doliny, už z diaľky počujeme známy džavot. Emka v kočíku sa nám so starými rodičmi vybrala oproti. Veselo sa zvítame a cestou k autu si rozprávame zážitky.
Dnes sme očividne novú energiu načerpali všetci. Babka s dedom z času stráveného s vnučkou a my rodičia naopak z času stráveného bez nej.
