Celá naša osádka sa potešila, že počasie sa opäť umúdrilo. Na oblohe síce ešte stále vylihovalo početné stádo oblačných ovečiek, no cez sklonené konáre stromov nad cestou presvital ranný jas letného slnka. Naše autíčko s ľahkosťou rezalo zákruty a my sme udivene obdivovali krásu tunajšej prírody. Zmiešaný les, pri nohách stromov mäkučký koberec z machu a pichľavej trávy. Hneď pri ceste skalné útvary, ktoré vyzerajú akoby sem spadli odniekadiaľ z vesmíru. Všade plno sviežosti a života.
Po tom, čo prejdeme asi 15km sa ocitneme v dedinke Mezní Louka. Odtiaľto začína cesta do útrob Českého Švýcařska, ktoré je povestné malebnými skalnými masívmi, prevismi a bránami. A práve k jednej z týchto brán sme sa dnes vybrali. Pravčická brána - najväčšia skalná brána svojho druhu v Európe.
Cestička je veľmi pohodová. Prispôsobená aj pre starších ľudí či malé deti. Vinie sa cez prehľadný les, pomedzi krásne skaly. Každému, kto po nej vykročí odhalí nádheru tohto národného parku a vyrazí mu dych tým, čo všetko dokáže vytvoriť voda v spolupráci s pieskovcom.
Počas dvoch hodín (čo je doba, kým sa človek dostane z parkoviska až k Pravčickej bráne) sa turista ocitne akoby niekde v celkom inom svete. Skalné masívy sa šplhajú až celkom k nebu, sú prešpikované dierami a priehlbinami, ktoré vznikajú pri neustálom odlupovaní vrchných vrstiev pieskovca a vytvárajú najrôznejšie bizarné tvary. Ťažko uveriť tomu, že všetky tieto útvary (ihly, kocky, gule, kamenné postavičky a zvieratká...) dokáže vybudovať sama príroda. Popri chôdzi pod nohami šuchoce piesok, ktorý nám pripomenie dovolenku pri mori. A keď trochu popustíme uzdu našej fantázie, máme pocit, že sme niekde v ďalekej Amerike, v Yosemittskom národnom parku.
Pravčická brána vyzerala ako z rozprávky (mne osobne pripomenula skalný most z Narnie) a výhľady zo skál boli tiež ohromujúce. Pod skalným mostom sme strávili zopár chvíľ a potom sme sa vybrali dole.
Po lesnej cestičke sme zišli do doliny. Naša prechádzka pokračovala popri riečke Kamenica. Na tomto úseku sa prelínala divokosť vody, skál a prírody s pokojom a tichom, ktoré tu vládlo.
Príjemným osviežením bola aj plavba po Edmundovej soutezke. Okrem toho, že naše unavené nohy si aspoň na chvíľu oddýchli, sme si vypočuli vtipné historky a smiešnu nemčinu miestneho pltníka.
Po príchode k autu sme už mali všetkého dosť. Z plánovanej krátkej prechádzky sa nakoniec vykľula poriadna túra. A hoci s prírodou sme boli maximálne spokojní, jej českí obyvatelia nás trochu zarazili. Pri vstupe do každej dolinky a ku každej „atrakcii" od nás totiž pýtali nemalé vstupné.
Keď sme nastúpili do auta, z ocka sa ozvala jeho závislácka podstata a vyhlásil, že ďalej nepôjde, kým si nevypije kávu. Preto sme sa voľky - nevoľky museli zastaviť v meste Hřensko a aspoň na chvíľku „zaparkovať" v kaviarni. Nepríjemným prekvapením tu pre nás bol vysoký výskyt vietnamských obchodníkov, ktorý celé mesto zaplácli svojimi stánkami.
Posilnení kávou sme opäť naskákali do auta a cez hranice sme sa prešupli do Nemecka. Chceli sme si totiž ešte pozrieť aj Saské Švajčiarsko, pre ktoré je charakteristický najmä kamenný most medzi skalami - Bastei. Okrem neho nás zaujal aj starý skalný hrad, v ktorom v 13. storočí žili nemeckí vojaci.
Hoci sme plánovali, že po spiatočnej ceste sa ešte zastavíme aj na Mariinej vyhliadke, napokon sme prednosť dali oddychu na chate. Veď volejbal, pivko a pečené rebierka majú tiež svoje čaro.
Pokračovanie zajtra:-)
