1. deň: Harmanec - Chata pod Borišovom
Harmanec je mestečko zanorené v hĺbke úzkej doliny. Slnko sa k vám len ťažko prediera, človek je tu obkľúčený strmými zrázmi, bez možnosti úniku. Všetko sa to tu točí okolo papierní, okrem nich len pár panelákov a krčma. Sedíme na lavičke a študujeme mapu, ktorá sa takto s nami opäť ocitla vo svojom rodisku, blízko Vojenského kartografického ústavu, ktorý tiež sídli v Harmanci.
Vyrážame od Harmaneckej jaskyne po asfaltke a potom cez les smerom k Horskému hotelu Kráľova studňa. Sme takí rozkokošení z horského vzduchu, radostne si štebotáme a pozeráme jeden na druhého, že dvakrát prehliadneme zelenú značku, ktorá kdesi odbočuje a veselo si pokračujeme ďalej. A tak sa stále musíme vracať, cesta len pomaly ubieha a mňa už aj začína chytať nervozita, či to vôbec do zotmenia celé stihneme.
Potom si však už dávame lepší pozor a pri každej značke poslušne hlásime: "Zelenáá!" Hneď postupujeme rýchlejšie. Teplo nás ubíja, slnko je silné a také horúce, že by som bola prisahala, že je k nám bližšie než zvyčajne. Po pár hodnách už v diaľke vidíme Horský hotel Kráľova studňa.
Stále mám pocit, že nemáme času nazvyš a tak si len rýchlo naberieme vodu v prameni pod Kráľovou studňou, zjeme obed a pokračujeme ďalej.
Hrebeň Veľkej Fatry je prenádherný. Kopce sú dokonalé, hladké, s jemnými líniami. Keby som bola obor, chcela by som skúsiť prejsť rukou po ich povrchu, či sú naozaj také hebké, ako si predstavujem.
Moju dievčenskú dušičku, ukrytú pod turistickým oblečením potešil každý kvet či motýľ, ktorých tu bolo toľko, akoby sme sa ocitli v rozkvitnutom arboréte. Nadmorská výška len okolo 1500 m.n.m. a takmer ľudoprázdno umožňuje prírode prerastať a jagať sa v plnej svojej nežnosti a kráse.
Prechádzka po hrebeni je naozaj pohodová. Sme tu úplne sami. Bzučia včielky, popod nohy sa nám motajú motýle, ktoré lačne sadajú na pestrofarebné hlávky kvetín lemujúcich chodník. Polihujeme, opaľujeme sa, užívame si zvuky prírody.
Prechádzame cez Krížnu a Frčkov na najvyšší vrch Veľkej Fatry Ostredok, ktorý dosahuje výšku 1592 m.n.m.
Po pohodlnej cestičke rýchlo zvládneme prekonať Suchý vrch a Chyžky a pred nami sa už črtá Chata pod Borišovom.
Blíži sa večer. Pastier usmerňuje svoje stádo do drevenej ohrady a jeho pes spoľahlivo zaháňa každú neposlušnú kravu naspäť k ostatným.
Po tom, čo sa ubytujeme, vybehneme ešte na Borišov vychutnať si západ slnka. Milujem západy a východy slnka v horách. Na jednej strane oblohy postupne mizne žeravá guľa, na druhej sa v tej iste chvíli objavuje chladná mesačná tvár.
2. deň: Chata pod Boršovom - Ružomberok
Ráno vyrážame so svitaním. Máme pred sebou dlhú cestu. Slniečko sa prebúdza a my pred chatou balíme spacáky. Zisťujeme, že nám zplesnivel chlieb. Čo budeme jesť?
Druhý deň pochodu je iný ako predošlý. Kým včera sme kráčali viacmenej stále po slnku po lúčnatých rozsiahlych hrebeňoch, dnes nás chodník párkrát zavedie aj do lesa. Aj to má však svoje čaro. Les je divoký, bez zásahov ľudskej ruky. Staré popadané stromy, obrastené lišajníkmi. Na informačných tabuľách píšu o výnimočnej faune a flóre, akú vraj nájdeme len tu.
Veľa kopcov značka obchádza. Neviem, či je to kvôli ochrane prírody alebo nedostupnosti terénu. Fakt je, že podivuhodné vrchy Čierny Kameň či Skalná Alpa obdivujeme len zdola.
Na druhej strane, vyštveráme sa ešte na posledné vrchy našej hrebeňovky - Minčol a Rakytov.
Potom už len viacmenej zostupujeme. Prechádzame okolo Horského hotelu Smrekovica a ďalej smerom na Malinô Brdo. Slniečko pripeká, opäť veľa kvetov a motýľov.
Lišajníkmi pohltený les vyzerá ako z postapokalyptického filmu.
Pomaly ma začína chytať "syndróm posledných kilometrov". Čím bližšie sme k cieľu, tým viac sa mi zdá, že už nespravím ani krok. Z Malina Brda do Ružomberka sa len akosi zgúľavame. Zostupy sú nanič.
Zostupy sú nanič.
A nič nie je krajšie ako dobré vychladené pivko a chrumkavá pizza, keď už ste konečne dole :).
Tak teda nazdravie a na naše krásne Slovensko!
