Tí, ktorí o ňom už počuli, si isto pomyslia, že asi hovorím o nejakom jeho menovcovi. Takom, ktorý je pred zrakmi turistov ukrytý niekde ďaleko a nedostupne. Ale nie. Hovorím o tom vodopáde, ku ktorému sa z konca dediny Hlboké nad Váhom dostanete podľa značky za pätnásť minút.
Keby som tento článok čítala v období pred deťmi s vedomím, že za päť rokov takúto akciu označím slovom expedícia, asi by som zaplakala. Vtedy by som takto nepomenovala ani celodennú vysokohorskú túru.
Od tej doby sa mnoho zmenilo. Postupne a nenápadne, takže to ani nebolelo.
Najprv sme začali vypúšťať trasy so strmými zostupmi. Nech to naše bábo príliš neponatriasam a neprivediem k myšlienke, že by sa okolo seba chcelo porozhliadať čo najskôr. Rozhodovala aj šírka roklín a skalných úžľabín. Nech je aspoň taká, aby cez ňu prešla priemerne veľká žena s neobyčajne veľkým bruchom.
Neskôr sklon cesty prestal rozhodovať. Začali sme sa zaujímať o jej povrch. Štruktúru, veľkosť kameňov, frekvenciu výmoľov, stupeň natriasavosti. Plusom bola prítomnosť lavičky či pňa, ideálne učupených niekde ďalej od cesty. Veľmi rýchlo som upustila od presvedčenia, že na verejnosti rozhodne dojčiť nebudem. Snaha zachovať ticho a pohodu sa stala omnoho väčšou prioritou ako súkromie mojich pŕs. Naše dieťa v kočíku vedelo prespať aj tri hodiny. A tak, hoci po asfalte, dostali sme sa relatívne ďaleko. „Turistika s dieťaťom vôbec nie je zlá!,“ pochvaľovali sme si. Ak je toto to obdobie, keď musíme naše výletovanie najviac obmedzovať a odteraz to bude už len lepšie, tak sa nie je na čo sťažovať. Prechodne to vydržíme.
Obdobie dlhých kočíkovacích výletov bolo naozaj len prechodné. Naše bábätko podrástlo a v kočíku sa mu prestalo páčiť. Plánovanie výletov sa opäť zmenilo. Hlavným kritériom sa stalo, aby bola na trase čo najväčšia frekvencia zaujímavostí a atrakcií. Takých, ktorým sme sa dovtedy oblúkom vyhýbali. Hojdačky, preliezačky, hrady, sochy, potoky či ohrady so zvieratami. Hocičo, čím sa dá osemnásťmesačné dieťa motivovať k chôdzi. Trasy sa skrátili na dĺžku prekonateľnú dvanásťcentimetrovými chodidlami.
No a aby to nebolo málo komplikované, čoskoro sme museli začať jednotlivé podmienky kombinovať. Pribudlo ďalšie dieťa a tak sme pátrali po lokalitách s asfaltovou cestou, zákutiami na dojčenie a atrakciami pre batoľatá. Možno preto sme na istú dobu prestali výletovať úplne a hlavným cieľom našich prechádzok sa stalo pieskovisko s hojdačkou, vzdialené od nášho paneláku asi sto metrov.
Dnes ma stereotyp nahneval natoľko, že som sa rozhodla vyliezť poriadne ďaleko zo svojej komfortnej zóny. Povedala som si, prečo neísť s deťmi na výlet, aj keď je tatino v práci? Jednu posadím do nosiča, druhá pôjde pešo. Budú z nás emancipované ženy.
Už to, že som sa rozhodla sama s deťmi odšoférovať polhodinovú cestu, sa mi vôbec nepodobá. Obvykle po aute siaham len v prípadoch najväčšej núdze. Teraz som však taká nadšená z toho náhleho prílevu odhodlania, že som pripravená nenechať sa ničím zastaviť. Veď čo je to prípadná polhodina nespokojnosti, keď konečne niečo zažijeme?
Podarilo sa. Úspešne zaparkujeme na parkovisku v Hlbokom nad Váhom a ja žiarim hrdosťou ešte skôr než výlet vôbec začal.
Na chrbte nosič, v dlani malá rúčka mojej dvaapolročnej slečny. Vydáme sa na cestu. Stretneme kravy, potok, traktor, ba dokonca aj lavičky v tvare salamandry. Rozprávam, ukazujem, rozptyľujem. Len aby som sa vyhla nepríjemnostiam. Darí sa nám výborne, dievčatá sú zaujaté, jedna poslušne sedí, druhá statočne kráča.
Spomeniem si na svoje plány chodievať s deťmi s nosičom po horách. V duchu sa zasmejem. Turistika s nosičom je väčší zaberák, ako som čakala. Veď už po pol hodine ma začína bolieť chrbát. Trošku mi to pripomína časy, keď sme s plne naloženými veľkými batohmi chodievali na viacdňové hrebeňovky. Až na to, že vtedy sa náklad nehemžil, nekopal nohami a neťahal ma za vlasy.
Kúsok od vodopádu nás čaká krátky strmší úsek. Nič dramatické, no s dvoma deťmi mi aj to poriadne zdvihne adrenalín. Emke sa šmýka, bojí sa a nechce ísť ďalej. Ťahám ju hore kopcom a popritom vyvažujem svoje vlastné, nosičom vychýlené, ťažisko. Hlavne aby sme nespadli...
V Hlbockom vodopáde je menej vody, než by sa na správny vodopád patrilo. No výhodou turistiky s deťmi je, že im také niečo vôbec nevadí.
„To je ale obrovský vodopád!“ vykrikuje Emka. Alžbetka sa ochotne nechá strhnúť nadšenou atmosférou a výska spolu s ňou.
Nemôžem uveriť, že sme to zvládli.
Cítim sa ako po expedícii. A to sme boli len na Hlbockom vodopáde.
