Večer sneží. Ráno sa budíme do bieleho dňa, jedného z mála počas tejto zimy. Oškrabať vrstvu nepríjemne primrznutého snehu z okna auta nám zaberie viac času, než sme plánovali, no napriek tomu, už pár minút po šiestej máme Žilinu za chrbtom. Je hustá hmla.
Ako stúpame hore Rajeckou dolinou, hmla sa pomaly rozplýva, necháme ju dole tým, čo ešte spia. Nás čaká mrazivý vzduch, dúfame v hrátky so svetlom a aspoň krátke stretnutie so zimou.
Začíname kráčať. Nebo už nie je tmavé, je očividné, že Zemi postačí len kúsok pootočiť sa a krajinu zaleje niečo majestátne. Sme toho svedkami. Naše tváre sú ešte v tme, no spoza stromov už presvitá akási červená žiara, opiera sa do protiľahlého svahu. Hranica medzi tmou a svetlom sa posúva neuveriteľne rýchlo.
Každý objekt v prebúdzajúcom sa lese musí čeliť vlastnému tieňu. Tiene sa načahujú do diaľky, čo najďalej, na moment túžia spoznať zas o kúsok lesa viac než včera.
Ale lúče slnka sú stále priamejšie, tiene kratšie. Spúšťa sa veľkolepá šou oslnivých mikrokryštálikov ľadu, ktoré nám lemujú cestu neporušeným panenským snehom.
Obloha sa nabíja novou energiou, rozkokošená v odtieňoch neskutočnej. Vychádzame na Ostrú skalu.
Musím povedať, že toľko snehu som nečakala. Hoci stopu prešľapáva Andrej, neustále zapadávanie do výšky kolien vyčerpáva aj mňa. Okolité pohľady však dodávajú energiu.
Na Kľak prichádzame o čosi neskôr, ako sme chceli. Rýchlo sa naobedujeme a chlapi už nervózne pozerajú na hodinky. Budeme sa musieť poponáhľať.
Z vrchu vidíme živé tance oblakov a hmly. Prevaľujú sa z doliny do doliny. Vždy keď sa preženú popri nás, les dostáva celkom iné rozmery. Akýsi nádych tajomna. Jedna krajina a toľko tvárí.
Trošku sa zhrozím, keď zbadám, že priamo cez naše stopu si to strihol miestny maco. Za tie možno dve hodiny, kým sme sa otočili na vrchole, tadiaľto niekam prechádzal. Zamrazí ma, keď si spomeniem, že v týchto miestach som veselo fotila, s chlapmi kdesi v nedohľadne predo mnou. Dobre, že som ho nestretla!
Aj keď príroda vyzerá skutočne zimne, je zrejmé, že tento stav nevydrží dlho. Zo stromov intenzívne kvapká, sneh je kašovitý, v topánkach mi ločká aspoň deci vody. Bundy máme dávno schované v ruksakoch, stačí mikina.
Do Žiliny prichádzame akurát na začiatok prvej tretiny. Andrej a Paľo sa ani neosprchovali, len aby hneď mohli fandiť našim.
A viete čo? Tam dole bola stále hmla. Po slnku, modrej oblohe, trblietavom snehu ani stopy.
Keby sme od rána len čakali na hokej, boli by sme v tom, že dnes nám bol nadelený nepodarený čiernobiely deň. A to, že slnko je len pár krokov od nás, by sme ani len netušili.
