To biele je hmla či ľad?
Dnes sme pri ňom strávili prakticky celý deň. Ocitli sme sa pri ňom ráno a naše prvé stretnutie bolo dosť rozpačité. Autom sme sa po krkolomnej ceste vytrepali do hôr k splazu Skalafelljokul a jediné čo sme videli bola biela hmla. A okrem toho krásnych 5°C, veru radšej by som zostala sedieť v aute. Mama však stále, skalopevne presvedčená, tvrdila, že sa jej zdá, že počasie sa zanedlho zlepší a že už vidí náznak modrej oblohy. Aj keď my sme nič nevideli, predsa sme sa vybrali k okraju hrubizného ľadu. Z tej obrovskej masy ľadu, miznúcej v strašidelnej hmle nám naskakovali zimomriavky, a to nielen od zimy.
Ako v Antarktíde
Počasie sa nezlepšovalo ani po našom príchode k najznámejšej atrakcii pri ľadovci, jazere Jokulsarlon. Ľadovcový splaz tu končí priamo v jazere a kusy ľadu, ktoré sa z neho odlamujú každú chvíľu s obrovským rachotom padajú do vody.
Modré, biele, tyrkysové, čierne... Týmito farbami hrajú kryhy plávajúce po hladine. Človek si tu pripadá ako kdesi v Antarktíde. Väčšina turistov si toto ohromujúce dielo pozerá z loďky, ktorá pravidelne premáva po vodách Jokulsarlonu. My sme sa však rozhodli, že sa radšej prejdeme po brehu (bola taká zima, že na lodi by sme zamrzli).
Na začiatku bola nálada skutočne tajomná a mystická, vďaka hmle a zvláštnemu svetlu. Urobili sme snáď sto fotiek, hra farieb a svetla bola neskutočná.
Kráčali sme asi dve hodiny a dostali sme sa až k samotnému ľadovcu. Vtedy sa na nás konečne usmialo slniečko a my sme jazero zbadali v plnej nádhere.
A akoby toho nebolo dosť, vo vode sa nám ukázalo aj niekoľko tuleňov. Tak toto sme naozaj nečakali!
Skaftafell
Po ceste na ubytovanie sme sa zastavili aj v národnom parku Skaftafell, kde sme mohli obdivovať ďalších pár vodopádov. Najprv menší Hundafoss a po pár minútach chôdze Svartifoss obklopený netradičnými čadičovými stĺpovitými útvarmi. Do auta sme sa vrátili poriadne unavení, veď sme sa nakoniec pekne nachodili.
Pokračovanie čoskoro...
