Netušila som, že je to nielen jeden z prvých, ale zároveň i posledných takýchto pravých jarných dní. Že za niekoľko dní či týždňov už kvety budú dávno odkvitnuté, po typickom jarnom blate v lese ani stopa, čerstvo vyrašená tráva už pomaly začne schnúť a na turistiku bude až priteplo.
Vtedy v Súľove to vyzeralo, že jar ešte len potichučky a pomaličky začína, krehká ale odhodlaná. Dúfa, že jej deti- nežné rastlinky, nemotorné vtáčatá, nevzhľadné larvy hmyzu a ostatné postupne silnejúce stvorenia, nebudú pričasto musieť odolávať krutosti studených nocí a výkyvov počasia tejto ročnej doby.
Súľovské skaly som vždy mala rada. Už len samotná dedinka Súľov je miesto, kde si v svojich romantických nelogických predstavách užívam pokojný život v jednom z domčekov na slnečných lúkach a vychutnávam si pohľad na poloblúk Súľovských skál.
Výlet na Súľovský hrad nám v detstve trval takmer celý deň a preto sa vždy začudujem, keď na tabuľke na parkovisku vidím čas len o čosi dlhší ako jedna hodina. Veru, časy sa menia a z celodennej turistiky je odrazu krátka vychádzka po dobrom nedeľnom obede.
Na chvíľku si zaspomínam. Keď som bola malá, toto miesto sa mi zdalo veľmi tajomné a práve tu moja fantázia pracovala na plné obrátky a vymýšľala príbehy o prazvláštnych bytostiach žijúcich v neexistujúcich svetoch. Dodnes to viem pochopiť. Údolie je ponorené v hlbokom záreze medzi strmými kamennými ihlami, korene stromov sa rozliezajú do hlbokej vrstvy lístia ako rodina hadov, jaskyne v skalách sú pod vládou nejasných obyvateľov.
A najviac nepochopiteľné, záhadné a fascinujúce, stromy obrastené lianami. Koľkokrát som vymýšľala teórie ako sa sem dostali! A veru, stále neviem odpoveď.
Po krátkom výšľape sa dostávam na výhľadové miesto. Najprv odbočím pár metrov z hlavného chodníka, aby som neopomenula impozantnú Gotickú bránu.
Potom preštrikujem pomedzi skaly a opatrne sa nakloním za okraj brala, kde vidno dedinku Jablonové a miestny kameňolom.
Na hrad je to už len kúsok.
Pravdu povediac, zrúcanina je taká nenápadná, že by ste si ju ľahko mohli aj nevšimnúť. Múry začínajú obrastať machom a pomaličky splývať s okolitou prírodou.
Oplatí sa však nevynechať ho, je odtiaľ krásny výhľad na Súľov i celé okolie. Ja som sa naň dnes neštverala, keďže som turistikovala sama a cestou hore treba preliezť cez niekoľko strmých úsekov vrátane úzkeho kamenného okna. Opatrnosť je prvoradá. Pripájam preto aspoň ilustračnú fotku, aby som vás neukrátila o pekné pohľady.
Cestou z hradu ma cestička pomedzi bralá dovedie na Indiánsku lúku a tam opäť myšlienkami zablúdim do detských čias, keď som verila, že tam naozaj kedysi stála indiánska osada. Ako živé som mala pred očami wigwamy, totem a v strede kruhové ohnisko s okolosediacimi veselými pestrofarebne pomaľovanými indiánmi.
Veru, kiežby sme aj v dospelosti dokázali zapnúť režim detskej fantázie a aj na obyčajnej vychádzke prežiť neuveriteľné dobrodružstvo.
