Mali sme pár dní voľna a tak sme sa rozhodli zistiť to. Autom míňame staré známe mestá – Martin, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad... A pokračujeme ďalej. Nasledujú miesta, ktoré poznáme akurát tak z hlásení dopravného servisu. Ani by som neverila, že môžeme cestovať tak dlho a pritom byť stále na Slovensku. Zastavíme až v najvýchodnejšej obci Slovenska – v Novej Sedlici.

Máme radi kopce všetkých druhov – s výhľadmi, skalnaté, zalesnené, ploché aj strmé. Dnes plánujeme do našej zbierky pridať kopec nevšedný – najvýchodnejší v našej krajine a nachádzajúci sa na rozmedzí troch štátov. Kremenec.
V Novej Sedlici začíname tušiť, že sme pod drobnohľadom. Už po ceste sme zazreli niekoľko áut pohraničnej polície a nestíhame sa dostať ani na začiatok turistickej značky a už jedno pri nás zastavuje. Pohraničníci od nás vyzvedajú odkiaľ sme, aké máme plány, či niečo nepašujeme alebo tak. Sme predsa na Schengenskej hranici, tak preto toľko rozruchu. Keď objasníme, že sme len zvedaví cestovatelia, pohrozia nám silným vetrom na hrebeni a poprajú pekný výlet.
Okrem nich nás na konci dediny víta strážca tunajšej prírody – Ďido Beskyd. Chvíľku s ním pobudneme a po lesnej ceste sa vydáme do lesa.

Na informačnej tabuli sa dozvedáme, že sme sa ocitli vo Východných Karpatoch, oblasti s nezvyčajnou flórou a faunou akú nenájdete nikde inde na Slovensku.

Okrem štátnych hraníc, ktoré sa vinú tunajšou prírodou sa tu skrývajú medvede, rysy, zubry, jelene... A ak máte trocha šťastia, možno stretnete aj jedného z tajomných lesných mužíkov.

Keď prekročíme hrebeň, charakter prírody sa mení. Dostávame sa do Stužického pralesa. Buky a jedličky tu rastú stovky, ba možno aj tisícky rokov bez zásahu človeka. Cítiť tu silu kolobehu života. Telá starých spráchnivených kmeňov tisícročných prarodičov vytvárajú živnú pôdu pre semienka, z ktorých pri troche šťastia za niekoľko desaťročí bude nová generácia silných a zdravých stromov.




V hlbokom záreze dolinky sa vinie Stužická rieka, ktorá napája neskutočné množstvo druhov rastlín aj zvierat.






Celý les je v symbióze. Jeden bez druhého by jednotlivé organizmy neprežili.


Na navigácii vidíme, že východnejšie sa už na Slovensku nedostaneme. Blížime sa na vrchol Kremenca.

Kremenec má 1221 m.n.m a nachádza sa na rozmedzí troch štátov – Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Teda presnejšie, samotný vrchol sa nachádza asi 150 m mimo územia Slovenska, na ukrajinsko-poľskej hranici. Stačí krok a ste mimo Schengenu.



Náš výlet pokračuje po slovensko- poľskej hranici po hrebeni Bukovských vrchov. Charakter krajiny sa opäť mení, z pralesa bujniaceho životom sa dostávame na zamrznuté a zasnežené územie. Po ochladení v druhej polovici apríla slnko ešte nestihlo dostatočne ohriať severné svahy a zbaviť ich snehovej pokrývky. Na niekoľkých miestach sa nám odkrývajú výhľady na poľskú časť Beskydov. Počasie je pochmúrne, začína popŕchať.




Do Novej Sedlice sa vraciame až podvečer. V obci vládne veselá nálada, stavajú sa máje. Počuť spev a veselú slovenčinu, ktorá má od tej našej žilinskej riadne ďaleko. Okolo Ďida Beskyda prefrčí auto s pohraničníkmi a my sa nevieme dočkať kedy naše unavené nohy uložíme do postele.