Niekedy jediné, čo potrebujete, je pohodlná, mierne zvlnená cestička vinúca sa našou krásnou slovenskou prírorodu.
Hlavne v čase, ako je tento. Počasie sa mení zo dňa na deň, sneh napadne a na druhý deň sa topí v studenom daždi. V lesoch je blato, na horách hrozia lavíny a keď raz za mnoho dní zasvieti slnko, je sprevádzané silným vetrom. V takýchto dňoch nevymyslíte nič veľkolepé. A keď zasvieti slnko, aj nenáročná vychádzka vás o čosi povytiahne nad melanchóliu štandardných dní.
V takýchto dňoch objavujeme červené, žlté, zelené aj modré stužky na turistických mapách, ktoré sú síce takmer pod našimi oknami, no nikdy sme sa tam nevybrali. Nevedú totiž na žiadny kopec, k žiadnemu vodopádu, či vzácnemu krajinnému útvaru. Plazia sa obyčajnou slovenskou prírodou, chvíľku hore, potom zas dole, z ústí dolín, ponad dedinky. Obyčajnou však len na oko, na mape. Na takýchto výletoch si uvedomíte, že stačí malý výhľad do diaľky, nezvyčajný lúč svetla presvitajúci cez konáre stromov alebo nezvyčajne machom obrastený strom a radosť je rovnako veľká, ako keď stojíte na ohromujúcom vrchu so zvučným názvom.
Dedina Horný Vadičov je tiež obyčajná. Obkolesená ľubozvučnými obcami Lopušné Pažite a Kotrčiná Lúčka, nad ňou vrch Ladonhora. Ladonhoru dnes obchádzame a vyberáme sa cez lúku na náš štvorfarebný výlet. Štvorfarebný, pretože najprv pôjdeme po zelenej na Skríželné, potom po žltej na Pod Obelcom, po červenej do Sedla nad Melišovcami a napokon po modrej naspäť do Vadičova.
Vo vzduchu už cítiť jar, je vyše 15 stupňov. A to ešte včera výdatne snežilo. Príroda dostáva zabrať. V tieni sa stále drží veľká vrstva snehu, no na miestach zaliatych slnkom sa rýchlo topí. Voda z kopcov sa miestami najnižšieho odporu rinie dole do doliny, aby sa spojila v potokoch a riekach, už teraz dosť preplnených.
Pomedzi stromy presvitá modrá obloha a to je presne ten moment, keď človek opäť dostáva chuť žiť, spoznávať a cestovať.
V snehu vidíme stopy zvierat, dokonca aj medvedie. Hlavou mi hneď prebehne predstava čerstvo zobudeného, po zime riadne vyhladnutého maca a radšej začnem hovoriť o čosi hlasnejšie. Cez cestu nám prebehne stádo laní.
Lúčnaté úseky našej trasy jasne hlásajú, že jar je už na spadnutie. Zem je vlhká, premočená a keď sa lepšie pozrieme, zisťujeme, že na halúzkach stromov sa objavujú prvé púćiky.
Vďaka nezvyčajnej trase sa na notoricky známu krajinu dívame z úplne iných uhlov. Na jednej strane hľadíme ďalej do hĺbky Kysúc.
Malá Fatra sa nám odtiaľto zdá azda ešte majestátnejšia než obvykle.
A v diaľke zbadáme aj náš starý známy prímestský kopec Straník, tradičné miesto pre štart paraglidistov.
Ako slnko klesá nižšie a my zostupujeme dole do doliny, uvedomujeme si, že zima je stále s nami. Do doliny sa vlieva studený vzduch a nás začínajú oziabať prsty.
Všade okolo nás hučí voda, potok sa na niektorých miestach vylieva z koryta a každý náš krok je doprevádzaný čľapnutím. Príroda sa očisťuje od snehu a pôda lačne naberá do seba vlahu. Na jar bude potrebovať veľa energie, aby život mohol opäť naplno prepuknúť.
To, že jar sa blíži, je zjavné. Len musíme byť trpezliví.
