Na parkovisku na Starom dvore stálo dosť áut, lyžiari sa nedali odradiť ani tým, že sneh sotva prikrýva zjazdovku a že občas musia obísť nejaký ten fľak trávy. Vtáčiky štebotajú a nebo je modré ako voda v hlbokom horskom plese.
Modrá je aj naša značka, vedie nás najprv popri ceste a potom hore a vyššie až kdesi k oblohe. Cestou sa rozprávame, spovedáme Terez, ako sa jej darí, čo má nové, čo všetko zažila za ten dlhý čas, čo sme sa nevideli. Kedysi sme sa stretávali každý deň, no teraz sme väčšinu roka viac než tisíc kilometrov vzdialené. A keď sa stretneme, tak ako dnes, vždy si máme toľko toho povedať.
„Ale už nekecáme, odteraz len šliapeme!" zavelí Terezka vo chvíli, keď je už každá ďalšia vyslovená veta popretkávaná dychčaním.
Chvíľku teda ideme mlčky, no ďalšie otázky nie a nie ostať neopýtané a čo nevidieť zase veselo pokračujeme.
Čoskoro prichádzame na prvý výhľadový kopec - Baraniarky.
Z dolín rýchlo miznú posledná zvyšky inverzie a pred nami sa otvárajú pohľady na okolité hrebene.
Z Baraniarok chodník pokračuje dole kopcom...
... potom cez les
...a cez lúku
...a zase stúpame hore, tentoraz na Kraviarske.
Hoci je január a nachádzame sa vo výške okolo 1300 m.n.m, oblečené máme len mikiny a je nám dobre. Kopce sú snehom len tak jemne pocukrované, na väčšine hrebeňa po snehu ani stopy. Toto má byť zima?
Čoskoro nás však čaká celkom iný svet.
Od hornej stanice lanovky nás delí podľa ukazovateľa asi hodinka cesty. Dúfam, že všetko pôjde podľa plánu, lebo asi za hodinu a štvrť ide posledná lanovka smerom dole do doliny a tú by sme veľmi neradi zmeškali. Pred sebou máme traverz, nebude to nič náročné.
Dostávame sa do tieňa. Začína pofukovať a snehu je stále viac a viac. Na kosodrevine sa objavuje inovať, chodník je zľadovatelý. Jarnú idylku zanechávame za sebou a ponárame sa do pravej zimnej atmosféry.
Postupujeme oveľa pomalšie ako sme predpokladali. Musíme prechádzať cez ľadové žľaby. Len aby sme nezahučali niekam ďaleko a dole! Nie je nám všetko jedno. Našťastie všetci, aj keď poštvornožky, prechádzame na druhú stranu.
Príroda je tu rozprávková, stále chcem fotiť, no Paľo a Terez ma poháňajú, že nemáme času nazvyš. Lanovku buď tesne stihneme alebo tesne nestihneme. „Áno, áno, už idem!" kričím, no aj tak, keď sa ani jeden z nich nedíva, nemôžem si odpustiť aspoň pár záberov tej nádhery.
Pred nami sa už črtá budova lanovky. Hýbu sa ešte kabínky? Či už nie?
Podvedome zrýchľujeme. Bojíme sa, že nám ju rovno pred nosom vypnú. Cesta lanovkou smerom dole je tu zadarmo, bola by škoda to nevyužiť a ničiť si kolená zostupom :).
Čo by to bol za článok bez happyendu, áno stihli sme to! Trikrát hurá a vďaka za super túru!
