Chystali sme sa na výstup na najvyšší vrch Škandinávie - Galdophiggen. Ráno, keď sme sa zobudili však oblohu zakrývali sivé oblaky a vyzeralo to, že každú chvíľu začne pršať. A tak sme, bohužiaľ, museli túru odložiť na neurčito a vymyslieť nejaký improvizovaný plán.
Po dlhých debatách sme sa nakoniec zhodli na tom, že navštívime ďalší národný park - Rondane. Autom sme sa odviezli do mesta Otta a odtiaľ sme po asfaltke vyšli do dedinky Mysuseter, ktorá sa krčila priamo pod úpätím nehostinného pohoria. Hoci cesta pokračovala ďalej (až na parkovisko Spranget), rozhodli sme sa zastať už v dedine a ďalej ísť peši. Prekvapilo nás, s akou dôverou sa Nóri správajú k turistom - za parkovanie sa tu platilo tak, že bolo treba len vypísať formulár, jednu časť si dať za okno auta a druhú vložiť do obálky aj s peniazmi za parkovanie a hodiť do schránky na dome pri parkovisku..
Po ceste sme pokračovali hore kopcom pomedzi domy. Všetky boli opäť drevené a mnohým z nich na strechách rástla tráva. Bolo ich čoraz menej a menej.
Po asi 2 km sme sa ocitli v úplnej pustatine. Krajina bola nehostinná, vyprahnutá a celá obrastená zelenými lišajníkmi.Vyzerala ako plesnivý syr. Mali sme pocit, že sme niekde uprostred tundry na Sibíri. Tento pocit umocňovalo aj počasie. Vrchy boli zahalené v hustej omáčke z mrakov, fúkal silný vietor, všade bolo akosi sivo...
Po náučnom chodníku sme sa dostali až k divokej rieke, ktorá pretekala krížom cez túto planinu a do chudobnej pôdy a skál vyhrýzla hlboký kaňon. Všade bolo ticho, jediný hluk vydávala padajúca voda a osamelé malé vtáky preletujúce ponad naše hlavy. Táto krajina bola zrejme oddávna domovom pre losy a soby, pretože sme prechádzali okolo niekoľkých jám, ktoré okolo roku 800 slúžili ako pasce, do ktorých domorodí obyvatelia lovili tieto veľké zvieratá.
Oživením monotónnej nevľúdnej pustatiny bol krásny vodopád, ktorý je známy tým, že práve pri ňom si mnohé nórske páry povedia svoje áno.
Pre nás, mestských ľudí bolo v tomto národnom parku asi najnetradičnejšie to, že tu nebol viditeľný ani najmenší zásah ľudskej ruky. Mohli sme sa obzerať na všetky strany, ale nevideli sme ani jediný dom, cestu či stĺp. A to sa u nás asi zažiť ani nedá.
Naša cesta pokračovala k parkovisku Spranget, ktoré stálo prakticky uprostred ničoho a potom dole k autu po úzkej asfaltovej ceste. Do auta sme nasadali celí skrehnutí.
Ešte stále sme nevedeli, kde sa vyberieme na druhý deň. Pôjdeme na Galdophiggen alebo budeme pokračovať smerom na mesto Roros? Opäť za nás rozhodlo počasie. Keďže predpoveď na zajtra je nepriaznivá, chystáme sa do Rorosu a Trondheimu. Bývame v campe Gjelten Bru v super veľkej chatke za 700 NOK, ktorá je veľmi útulne zariadená a dokonca má aj vlastnú sprchu! Riadny luxus...
Pokračovanie zajtra:)
