Po príchode do Garibaldi Provincial Park hľadáme miesto, kde by sme mohli prespať. Keďže sme v požičovni áut dostali oveľa väčšie auto, ako sme očakávali, rozhodli sme sa, že časť nocí strávime priamo v ňom. Zistili sme, že nocovanie vo vlastnom aute je v Kanade povolené. Treba si ale dávať pozor, aby ste neparkovali na súkromnom pozemku alebo na parkovisku, kde dopravná značka nočné parkovanie vyslovene zakazuje. Už počas dňa prezeráme jednotlivé parkoviská a zisťujeme, že tých, kde je nočné parkovanie povolené, nie je zas až tak mnoho. Nakoniec sa utáborime priamo na východiskovom bode našej zajtrajšej túry k Elfin Lakes.
Na parkovisko prichádzame až večer. Vonku je tma a poriadna zima. Narýchlo si umyjeme zuby a zamotáme sa do teplých páperových spacákov. Aj napriek tomu, že Paľko ma uisťuje, že takéto prespávanie je legálne, som nervózna. Nemôžem zaspať a moja predstavivosť pracuje na plné otáčky. Vždy, keď tmu ožiari svetlo prichádzajúceho auta, čakám, že nám niekto zaklope na okienko a vyhodí nás odtiaľto. Keď už konečne zaspím, prebudia ma kroky. Mám pocit, že sa niekto motá okolo nášho auta. Po všetkých tých značkách o divokej zveri, čo sme cestou videli, je už môj mozog úplne zblbnutý a ja som si stopercentne istá, že sa to okolo auta poneviera medveď. Odprisahala by som dokonca, že som počula jeho fučanie a dych. Ráno Paľkovi oznamujem, že pred autom určite máme kopec medvedích stôp. Som ochotná za to dať ruku do ohňa. No na moje veľké prekvapenie, žiadne stopy nenájdeme.
Elfin Lakes
Prvá túra v Garibaldi Provincial Park nás vedie k Elfin Lakes. Práve dnes je deň, keď sa počasie láme, oblaky sa premiešavajú v hlbokých dolinách a po dostatočnom úsilí slnka sa vlhkosť odparuje a pripravuje nám krásne počasie na ďalšie dni.
Po dňoch v dyme a neskôr v hmle sme nadšení každým kopcom, ktorý sa nám ukáže. Turistický chodník sa vinie chvíľku hore, potom zas dole. Pripomína mi to fotky z trekov v Nepále, kde sa cestičky hadia v dolinách obkolesené vysokými nedostupnými štítmi.
Nekráčame ešte ani hodinu, keď pochopíme, že naša paranoja zo stretnutia s medveďom nebola neopodstatnená.
„Aha, čierny medveď!“ kričí Paľko z ničoho- nič a pobáda ma, nech okamžite fotím. Kdesi v diaľke zbadám malú čiernu machuľku. Keďže nemám dioptrické okuliare potrebujem veľa domýšľania, aby som naozaj uverila, že sa práve dívam na naozajstného živého medveďa. Čakala som, že keď nejakého zbadám, asi sa zložím od strachu, ale takto z diaľky mi naše vzájomné stretnutie neprekáža. Možno je to mojou pochabosťou, možno neostrým zrakom, ale odvaha to určite nebude.
Cestou stretávame ešte jedného maca, opäť z bezpečnej vzdialenosti. Zanedlho okolo nás prebieha mladá Kanaďanka, usmiata, s bežeckým batohom na chrbte a celkom sama. Z medveďov si asi ťažkú hlavu nerobí.
Pri Elfin Lakes je idylický camp s krásnymi pohľadmi na okolité vrchy. Trošku mi je aj ľúto, že so sebou nemáme stan.
Na drevenej tabuľke upozorňujú táborníkov, aby v stane nenechávali žiaden odpad ani jedlo. To sa uskladňuje vo vreciach na drevených stĺpoch, v dostatočnej výške, aby naň nedočiahla medvedia laba.
Z hlavnej trasy, ktorá pokračuje do ďalšieho campu vzdialeného ešte asi 15 kilometrov, odbočujeme na vrch The Gargoyles. Potom rýchlo naspäť do nášho „ubytka“ v aute. Musíme nazbierať sily pred zajtrajšou túrou, ktorá bude zrejme jedna z najťažších na celej dovolenke.
