O tom, ako nám Alpy pohrozili...
Zákerné je, že v rakúskych turistických mapách vôbec nie sú uvedené časy pri trasách, ako sme na to zvyknutí na Slovensku. Potom keď plánujete nejaký výlet, musíte sa spoľahnúť na informácie z rôznych internetových stránok a fór pre turistov. Keď sa vám to podarí, narazíte na ďalší problém, každý zdroj tvrdí niečo iné. A tak, keď sme sa rozhodli zdolať vrchy Schneewinkelkopf a Sauleck , nemohli sme sa z toho všetkého vôbec vysomáriť. "Túra trvá približne 6 hodín." "Celý okruh trvá okolo 10 hodín." tvrdil každý niečo iné. A tak sme len dúfali, že prevýšenie 1400 m a neznámy terén nejako zvládneme.
Začiatok vyzeral celkom pohodovo. Cestička cez les, potom horská chata, svišť na skale, ovečky, pár horských prameňov a okrem toho roztomilá mačka, ktorá sa rozhodla ísť na túru s nami. Okrem toho, počasie je dnes nádherné, obloha priam atramentová.
Terén sa však čoskoro zmenil. Cesta pokračovala cez rozsiahle kamenné pole. Šutre, mnohé väčšie ako my sami, sme museli obchádzať a preliezať, pomáhať si nohami aj rukami. Celkom slušný strečink. Niektoré skaly, na prvý pohľad celkom stabilné sa z ničoho nič začali hýbať a my sme mali čo robiť, aby sme sa udržali na nohách. A tak sa stalo, že sa na pohľad celkom krátky úsek zmenil na takmer dvojhodinové únavné putovanie.
Keď sme sa konečne vyštverali do sedla pod Schneewinkelkopfom, hlava sa nám až zatočila pri pohľade dole. Zistili sme, že z druhej strany je "náš" kopec celkom kolmá stena.
Odkryl sa nám pohľad nielen na najvyšší kopec v okolí, ešte stále ovenčený ľadovcom z dávnych dôb Hochalmspitze, ale aj dole do dolinky. Tá bola naozaj čarovná, ako z rozprávky.
Na vrchol nám ostáva už len pár výškových metrov. Sme dosť unavení. Už teraz vieme, že na druhý plánovaný kopec - Sauleck nám sily zrejme nevystačia a budeme sa musieť vrátiť tou istou cestou. Navyše, keď zbadáme, aký ostrý je hrebeň, po ktorom sme mali pokračovať, až sa nám kolená roztrasú.
Vychutnáme si krásne výhľady zo Schneewinkelkopfu a sme pripravení na zostup.
Cesta dole bola náročná. Skáčem po kameňoch ako nejaký kamzík a zdá sa mi, že mám každý krok pod kontrolou. A tu zrazu, jeden šuter sa mi rovno pod nohami prevrátil a ja letím hlavou dole, rovno na skaly. Keby nebolo môjho priateľa, ktorý ma v poslednej chvíli zachytil, zrejme nedopadnem lepšie, než s rozbitou hlavou. Až ma zamrazilo. Nemáme so sebou obväz ani nič, po ceste sme stretli len jedného uja so psom a ani signál tu nie je. Ani som si nechcela predstaviť, ako by sme takú situáciu riešili a ďakovala som Bohu, že si to odniesli len moje kolená.
Zaumienila som si, že oddnes už budem chodiť opatrnejšie a že lekárničku musíme jednoznačne mať vždy v batohu. Ostatní mi to jednohlasne odsúhlasia.
Alpy však pre nás majú pripravenú ešte jednu výstrahu. Malé potôčiky, ktoré sme ráno len tak holá hej prekračovali, sa v priebehu dňa zmenili na rozbúrené široké takmer rieky. Skoro cez ne ani neprejdeme. A to všetko vďaka prekvapivej sile slnka, ktoré počas horúceho letného dňa roztopilo časť ľadovca. Takže pozor, aj pekný horúci letný deň má svoje nástrahy!
O tom, ako sme sa nevzdali a boli za to odmenení...
Na druhý deň máme naplánovaný Ankogel. Má síce až 3246 m.n.m. ale dosť vysoko sa dá vyviezť lanovkou, takže to tu ani zďaleka nie je také ľudoprázdne ako na Schneewinkelkopfe.
Sme pripravení na to, že ani počasie nebude také ideálne ako včera. Na hornej stanici lanovky nás víta nízka oblačnosť, ktorá zahaľuje všetky výhľady. Ísť ďalej, či to vzdať?
Nedá nám to. Pokračujeme vyššie a vyššie... Terén je v druhej polovici výstupu dosť exponovaný. Mama to vzdáva. Psychika jej nedovolí ísť vyššie. My ostatní sa držíme zubami nechtami nech nezahučíme do doliny.
A sme hore! Stále nič nevidíme. Chvíľku čakáme, či sa poveternostné podmienky predsalen nenaklonia na našu stranu. A dočkali sme sa. Oblaky sa trhajú a hory postupne obnažujú do naha.
Paráda!
