Po predošlých dňoch strávených v "pravom" alpskom teréne (skaly, skaly a zase len skaly), sa nám zažiadalo trochu oddychu a zmeny. Najmä naša mama, ktorá o sebe vyhlasuje, že je "pasienkár" sa najlepšie cíti v lúčnatom pohodovom teréne ala Nízke Tatry. Dnes sa jej splnil turistický sen.
Výstup na Mohar viedol pomedzi chatky, kvety a vysoké trávy. Čo však bolo úžasné, človek síce kráčal po relatívne nenáročnom teréne, ale hneď kúsok, za dolinou, sa už týčili všetky alpské velikány, na čele s Grossglocknerom. Pohodová prechádzka s takýmito výhľadmi - to je luxus.
Pri výšľape na Mohar nás obieha takmer bežiaci dôchodca. Čudujeme sa, kde sa v ňom berie toľko sily. Raz darmo, rakúski seniori sú akosi zvyknutejší na pohyb ako tí naši a aj na ich kondícii to vidno. A hore hneď aj zistíme dôvod, prečo sa tak hnal. Tento kopec je totiž miestom, kde sa pravidelne usporaduvávajú preteky v behu do vrchu.
Pred samotným Moharom musíme najprv zdolať menší predvrchol a prejsť po bizarnom hrebeni, ktorý naozaj vyzerá, akoby z kopca niekto odhryzol.
Na vrchu si len tak voľkáme. Veď máme dnes oddychový deň.
Môj ambiciózny braček však ešte nemá dosť. Presviedča nás, nech ešte vylezieme na jeden vrch - neďaleký Himmelberg. Pravdupovediac, už sa mi moc nechce. Radšej by som zvyšok dňa strávila len tak ležiac v tráve. Ale čo už mám robiť, som prehlasovaná ostatnými a tak šľapeme ďalej.
Nakoniec som veľmi veľmi rada, že som prekonala svoju lenivosť. Himmelberg je nádherný, keď po ňom kráčam, pripadám si tak trochu ako Frodo z Pána prstňov:).
Myslím, že tomuto kopcu sa meno Himmelberg hodí dokonale. Nebeský kopec.
