Ako žili a žijú Islanďania
Po včerajšom dni v pustatine sme dnes zablúdili aj do civilizácie. Ráno sme nakukli do minulosti. Najprv Ľudové múzeum v Glaumbaer a najstarší islandský kostolík Vídimýri. To mňa osobne až tak neohúrilo, keďže múzeá nemám moc v láske.
Viac ma za srdce chytilo prímorské mesto Akureyri, do ktorého sme zamierili potom. Je to druhé najväčšie mesto Islandu (má „až" 16 000 obyvateľov) a hoci je priamo pri Severnom ľadovom oceáne, dnes tu vďaka ukážkovému počasiu (bolo neuveriteľných 22°C) vládla dokonalá dovolenková atmosféra. Ľudia posedávali na terasách a vychutnávali si zmrzlinu, kvetináče s pestrofarebnými kvetmi priam žiarili a more bolo tyrkysové. Toto má byť Island?
Božský vodopád
Po včerajšom Gullfosse ďalší skvost - Godafoss. Vodopády sú moja slabosť, takže niet čo dodať.
Všade samá síra
V oblasti pri jazere Mývatn vám síra nedá pokoja. Nielenže vás otravuje pri sprchovaní (voda tu smrdí ešte viac ako inde na Islande), cítite je dokonca aj v čaji. Toto miesto musí byť rajom pre vulkanológov a pre všetkých, ktorí majú slabosť pre sopky, zvláštne horniny a podivné pramene. V okolí sa nachádza hneď niekoľko skvostov, ktoré má na svedomí práve sopečná činnosť.
Pár kilometrov od Mývatnu, v Skútustadire, sa nachádzajú pseudokrátery, ktoré vznikli pri styku lávy s vodou z jazera. Samotné krátery sa mi až také ohromujúce nezdali, no prechádzka okolo nich bola veľmi príjemná vďaka krásnym výhľadom na jazero a hory v okolí.
Ďalšou lahôdkou sú zvláštne komínovité útvary v Dimmuborgire. Pri výbuchu sopky ich vyformovala horúca para unikajúca zo Zeme. Podobné sa nachádzajú aj na pobreží Mexika, no čo sa týka vnútrozemia, tieto islandské sú jediné svojho druhu na celom svete. Pri pohľade na bizarné tvary, ktoré vyzerajú skoro ako zrúcaniny hradu, sa človek čuduje, ako to všetko dokázala vytvoriť sama príroda.
Samozrejme, sopky nielen tvoria, ale aj ničia. To, akú strašnú silu v sebe ukrýva vnútro Zeme dokonale odráža mesačná krajina v okolí sopky Krafla. Táto sopka je relatívne aktívna, naposledy vybuchla približne pred 20 rokmi a zanechala za sebou hotovú spúšť. Obrovské územie zostalo pochované pod masou lávy, kedysi svieža zelená pláň sa zmenila na čierne mŕtve more bez života. Vyzerá to ako po strašnom požiari, a pritom katastrofa sa tu udiala už tak dávno. Len lišajníky, obrastajúce stuhnutú lávu dávajú nádej, že raz to tu opäť ožije.
Celkom inak, až príliš živo to vyzerá v Hverarönde. Po vystúpení z auta stačilo pár sekúnd, aby nás ovalil nepríjemný sírový smrad. Všetko syčí, strieka... V jednom kráteri lenivo prebubláva hnusné blato. V doslovne zamorenom prostredí sme nevydržali dlhšie než pár minút. Nadýchať sa čerstvého vzduchu sme sa chceli na pestrofarebnom, sírou a inými prvkami zafarbenom kopci Námafjall, na ktorý viedol krátky turistický chodníček. Sírový zápach nás však prenasledoval i tam. K takémuto kraju to však asi jednoducho patrí. Veď aká je to sopka, čo nesmrdí sírou?
Pokračovanie čoskoro...
