Hoci mám rukavice, stále hýbem prstami, aby som sa zbavila toho nepríjemného pichľavého pocitu, ktorý mi koluje v žilách. Viem, že pohyb ma postupne zahreje. Len keby to toľko netrvalo...
Dole v meste sa sneh dlho neudržal, často sa len dotkne zeme a hneď bez stopy mizne. Tu v horách je úplne iný svet. Snehu po kolená, stromy obťažkané bielou perinkou, s konármi sklonenými až k zemi.
Po dlhých dňoch ako z čiernobieleho filmu, konečne vidíme aj iné farby ako odtiene bielej a sivej. Obloha je taká modrá, až z toho bolia oči.
Túry v zime obvykle trvajú o čosi dlhšie než v lete. V hlbokom snehu treba nohy zdvíhať vysoko do výšky ako bocian. Na ľade občas krok vpred znamená posun o pol metra dozadu. A v zimnej bunde sa cítim ako matrioška, nemotorná a pomalá.
V sedle Medziholie premýšľame, kam ďalej. Láka nás Veľký Rozsutec, no obávame sa šmykľavých skál, navyše mačky zostali doma v skrini. Vyberáme sa preto na vrch Osnica, z ktorého budeme mať krásny výhľad na Stoh aj Rozsutec.
Sneh, ktorým sa brodíme, je čistučký, naozaj snehobiely. Slnko usilovne opiera svoje lúče do svahov a tie sa ligocú ako posiate diamantmi. Žmúrimi oči. Kedysi v detstve som verila, že sú to naozajstné drahokamy. Naháňala som ich, hľadala, no ani jeden sa mi nikdy nepodarilo nájsť.
Krišťáľovočistý je aj vzduch, vyfúkaný studeným vetrom. Dnes vidíme, aké maličké naše Slovensko v skutočnosti je.
Zopár dolín a ste v Tatrách. Dnes sa nám zdajú tak blízke, že by som bola ochotná vybrať sa tam pešo.
Na druhej strane vidíme Stoh a Veľký Rozsutec. Sú to síce susedia, no presné protiklady. Rozsutec zubatý a nedostupný, Stoh ako kôpka múky, ktorú k nemu ktosi ledabolo vysypal.
Keď schádzame dole, stretávame tieň, ktorý sa plazí opačným smerom ako my, hore k vrcholkom kopcov. Kým my už sme v tme, Stoh, Rozsutec a Osnica sa ešte kúpu v zlatistom svetle.
Nepotrvá dlho a zlatá sa premení na oranžovú, ružovú a červenkastú. A potom sa biela krajina ponorí do ďalšej mrazivej noci.
