V diskusiách na cestovateľských fórach radia, rozdeliť si výstup na dva dni s prespatím v Campe pri Garibaldi Lake. To však nie je možnosť pre nás. Auto máme plné batožiny a hovorí sa, že na parkoviskách, z ktorých sa vychádza na dlhšie túry, sú časté krádeže a preto nie je vhodné v kufri nechávať nič vzácne. Okrem toho, nemáme so sebou veľké ruksaky, v ktorých by sme boli schopní preniesť stan až do campu. Dúfame preto, že patríme k, v recenziách popisovaným, „zdatným turistom“, ktorí túru na Panorama Ridge zvládnu za jeden deň.
Keďže prespávame v aute na parkovisku, máme výhodu, že niekoľko minút po zobudení už môžme šliapať. Spanie v aute nie je nepohodlné, no nenechá vás vyspávať až do obeda. Keď vyjde slnko a okolo auta sa začne pohybovať viac ľudí, v momente sme hore. Nemusíme sa prezliekať ani nikam cestovať. A dlhé raňajkovanie a hygiena v mínusových teplotách tiež nepripadajú do úvahy. Dnes nám to vyhovuje, potrebujeme vyraziť čo najskôr.
Prvá časť trasy, smerom ku campu pri Garibaldi Lake nie je príliš zaujímavá. Vedie cez les, výhľady žiadne. Nasadíme rezké športové tempo, aby sme ušetrili čo najviac času. Je ešte poriadna zima, asi okolo nuly a tak kráčať rýchlo a bez zastavenia nie je problém, aspoň sa trošku zahrejeme.
Hoci máme pocit, že naše tempo je viac než slušné, dnes zisťujeme, že Kanaďania sú celkom na inej úrovni. Tak ako na Slovensku sme zvyknutí obiehať druhých, tu pred seba každú chvíľu púšťame ďalšiu skupinu turistov. Samotnou kapitolou sú Kanaďanky. Na pohľad vyzerajú ako bábiky- pekné tváričky, vyšportované postavy. No prívlastky ako: fiflena, barbie, slabá ženská alebo dievča ako z cukru, ktoré by ste im snáď pri stretnutí niekde v shopping centre boli schopní priradiť, sa k nim absolútne nehodia. Tempo majú ako dračice, často chodia bez chlapov- len ako taká veselá dámska jazda, a niektoré dokonca nemajú strach vybrať sa aj celkom samé. Nestíhame otvárať oči. Ženy do koča aj do voza!
Cestu na vrchol Panorama Ridge zvládneme ani nevieme ako. Výhľady sú také krásne a neustále sa meniace, že to, že naberáme kilometre v horizontálnom aj vertikálnom smere, akosi nevnímame.
Panorama Ridge je dokonalý výhľadový kopec a dnešné počasie je štedré a ani jeden z pohľadov pred nami neskrýva. Na jednej strane obdivujeme tyrkysové Garibaldi Lake, na druhej podivuhodný Black Tusk a v diaľke nekončiace kanadské pohoria pokryté ľadovcami a snehom.
Sme plní endorfínov a tak sa nám zdá, že energie máme na rozdávanie. Pri zostupe si preto ešte spravíme zachádzku k pobrežiu jazera Garibaldi- priamo k tej tyrkysovej hladine, na ktorú sme sa z vrchu nevedeli vynadívať.
Až keď sa výhľady stratia za konármi stromov a nás čaká takmer 9 kilometrov dlhý zostup lesom na parkovisko, začíname si uvedomovať, ako veľmi sme unavení. Každý krok je boj, ruksak na chrbte nie a nie nájsť si pohodlné miesto. Opäť nás obieha Kanaďanka za Kanaďankou a to nás demotivuje ešte viac.
Po príchode k autu zisťujem, že mám problém čupnúť si a rozviazať turistické topánky. Myslím, že na zajtra si naplánujeme oddychový deň.
