Väčšinou je to doprevádzané závisťou, najmä keď práve zapadá slnko alebo keď sa nad Fatranským Kriváňom na moment vytvorí diera v mračnách a zaleje ho teplým svetlom. Ako živé mám pred očami usmiate spokojné tváre turistov, zaľúbené objatia a nadšené výkriky. Kiežby som v tej chvíli mohla byť tam a nie na mieste, kde vzhľadom k okolnostiam byť musím.
Vždy považujem za malý zázrak, keď sa potom blížime k Malej Fatre a z vrchov v diaľke, ktoré sa vmestia do jedného zorného poľa, sa stane obrovské pohorie týčiace sa vysoko k nebu, brániace slnku dočiahnuť do úzkej doliny. Chodníčky, ktoré si pri pohľade z okna len predstavujem, sú odrazu rovno predo mnou, z tmavozeleného svahu vystúpia mohutné stromy. To, čo je pre mňa počas pracovného týždňa len zbožným prianím, sa stáva skutočnosťou.
Len škoda, že nie vždy moje emócie zodpovedajú tým, ktoré by som v takejto chvíli očakávala. Ľudská myseľ je hlúpa, niekedy zničí čaro prítomného okamihu myšlienkami na to, čo už bolo, čo by mohlo byť, alebo čo ešte len príde.
Tak to bolo aj minulú sobotu, keď sme sa vybrali na Baraniarky a Kraviarske. Bol prenádherný deň, priam ukážkový. Slnečný, už aj s náznakom oteplenia, ale stále ešte čarovne zimný. Našu trasu sme začali výstupom do Sedla Príslop.
Výhľad na Rozsutec by ma mal uviesť do eufórie, no moja hlava sa akosi nedokázala odpútať od myšlienky, že na druhý deň ma čaká 24-hodinová služba. Zrak do mozgu síce prenášal impulzy, ktoré hlásali: Je tu krásne, raduj sa, obzeraj sa, vychutnávaj!, no boli hneď prehlušené sebaľútostivými úvahami nad tým, aké smutné a nespravodlivé je, že musím celú nedeľu stráviť v robote.
Prechádzame cez les.
Vidím na Paľkovi, že ani jeho nálada nie je najlepšia. Prizná sa, ako ho štve, že v takýto krásny deň nešiel radšej lietať na paraglide. Plánovali s partiou leteckú akciu v Taliansku, no počasie nevyzeralo najlepšie a tak to zrušili. Ako na potvoru predpoveď nevyšla a v Taliansku sú dnes poveternostné podmienky pre paraglidistov ako vyšité.
A tak ticho stúpame hore kopcom, každý utopený vo svojich vlastných ťažkých myšlienkach.
Až keď vystúpime na Baraniarky a odhalí sa celý hrebeň pred nami, uvedomím si, ako hlúpo sa chováme. Možno práve teraz niekto hľadí na Malú Fatru z okna a rozmýšľa, čo všetko by dal za možnosť stáť na mieste, kde stojíme my.
Naozaj necháme naše neposlušné myšlienky pokaziť nám celý deň?
Vtedy som sa rozhodla. Čo ma je po tom, že zajtra budem v robote, teraz som v horách a budem si užívať každú jednu chvíľu!
Snažím sa aj Paľkovi vysvetliť, na čo som práve prišla. Ešte niekoľko chvíľ odoláva, no potom uzná, že to, že sa bude hnevať, ho do Talianska aj tak nedostane.
Konečne si obaja začíname túru užívať. Tešíme sa z výhľadov, odleskov svetla v snehu, modrej oblohy, slnka, ktoré už začína naberať na sile...
Keď prídeme na Kraviarske, začína sa stmievať. Čaká nás ešte zostup do doliny, musíme sa ponáhľať.
Zo sedla vedie naším smerom len úzky chodníček tvorený zopár stopami.
Každý krok je napínavý. Cestička vedie ponad kosodrevinu a každú chvíľu sa nám pod topánkou preborí sneh a my zapadneme až po vrch stehien. Takto sa slimáčim tempom, s topánkami plnými snehu, meter za metrom vzďalujeme z hrebeňa. Dobrá nálada ma zatiaľ neopúšťa. Zvesela zaujúkam pri každom neočakávanom prepadnutí pod sneh. Po pár minútach však začínam s obavou premýšľať, koľko nám pri takejto rýchlosti zostup asi bude trvať.
Našťastie po chvíli prekvapení zisťujeme, že zo sedla viedla ešte druhá cesta – oproti tej našej široká ako diaľnica.
Po napojení na správnu trasu sa naše tempo rapídne zrýchli. Zopárkrát sa síce šmykneme a niekoľkokrát prepadneme tak hlboko pod sneh, že je takmer nemožné vytiahnuť nohu a nestratiť pri tom vibramku, ale raz dva sme dole.
Dnešný výlet bol poučný. Uvedomila som si, ako ľahko dokážu úvahy o minulosti či budúcnosti pokaziť okamih, za ktorý by možno niekto iný bol ochotný zaplatiť milióny.
Koľko krásnych chvíľ v živote stratíme tým, že nežijeme prítomnosťou?
