Dievčatá si spokojne obzerajú okolie diaľnice a ochotne sa so mnou delia o svoje postrehy a zistenia.
„Mamina, niečo som vymyslela,“ oznámi mi Emka. „Všimla som si, že keď ideme autom a popri nás ide iné auto, vyzerá to, akoby sa to druhé auto nehýbalo.“
Neuveriteľné, ako prirodzene dokáže triapolročné dieťa pozorným sledovaním sveta prichádzať na pravidlá fungovania vesmíru. Tie isté, s ktorými bude o desať rokov zápasiť na hodinách fyziky.
Obieham kamión za kamiónom. Snažím sa dobehnúť, to čo som počas rodičovskej dovolenky nestihla? Som veľkým fanúšikom žitia v prítomnom okamihu. Vnímať každú chvíľu, nechať sa vtiahnuť medzi svoje pocity, pripomínať si, že každý okamih je jedinečný a neopakovateľný. No darí sa mi to? Môj čas, keď sú deti pri mne doma, sa kráti. A ja sa ozlomkrky snažím uloviť čo najviac spoločných zážitkov a chvíľ.
„Odkiaľ tá teta vie, že ideme na Považský hrad?“ pýta sa Emka, keď nám pani z navigácie oznámi, že po osemsto metroch odbočíme doľava a prídeme do cieľa našej cesty.
Dievčatá vykročia po kamenistom chodníku.
„Mamina, šmýka sa tu,“ nepáči sa Emke. „Ja neviem chodiť po takýchto kameňoch.“
Vysvetľujem jej, že keď niečo robíš prvýkrát, obvykle je to náročné a ťažké. A že jedinou cestou, aby sa to zjednodušilo, je robiť to stále dookola.
„A keď si ty bola malá, tiež si nevedela chodiť po kameňoch?“ vyzvedajú dievčatá. „Tiež si hovorila babke a dedovi, že chceš ísť na ruky?“
„Áno, presne tak,“ odvetím. „No nevzdala som sa, trénovala som svoje nohy a teraz už dokážem po skalách dokonca aj behať.“
Emka prikývne a s odhodlaním vykročí.
„Áno, už cítim, že si moje nohy zvykajú,“ vyhlási po pár metroch.
No neprekonávajú sa len moje dcéry. Aj ja som mimo svojej komfortnej zóny. Keď chcete zbierať zážitky, bez toho to nejde. A ak chcete mať deti turistov, niekde sa začať musí. Hoci aj na Považskom hrade.
Výlet je to neveľký, pre dospelé nohy až na smiech. No tak akurát dlhý, aby malého turistu trošku potrápil, no príliš neodradil.
„A to aj princezné chodili do takéhoto kopca?“ čuduje sa Emka.
Ja sa zas divím, že som zatiaľ nemusela použiť turistický nosič a že aj mladšia Alžbetka odhodlane a vytrvalo kráča. Vidieť naozajstný hrad, to je dobrá motivácia.
V záverečnom úseku jej však už nedávam na výber. Nie som si istá, či bude zrúcanina pre dvojročnú šibalku dostatočne bezpečná a tak ju radšej pripútam k svojmu chrbtu. Voľné ruky sa mi isto zídu na pomáhanie druhej dcére.
Pri príchode na hrad som milo prekvapená. Je to tam naozaj baby-friendly. Mostíky sú ohradené hustým pletivom a chcelo by to naozaj veľkú kreativitu, aby sa dieťaťu podarilo niekam prepadnúť.
Alžbetka je po zhodnotení situácie vyslobodená z nosiča. Dievčatá behajú hore dole po drevených mostíkoch, obzeráme výhľady, desiatujeme a fantazírujeme o rytieroch, kráľovnách, koňoch a kočoch.
Cestou dole nám už pomáhajú „nožičky samobežky“ (ako hovorí Emka).
Pri príchode k autu som na nás úprimne hrdá. Na prvý pohľad je to možno malý krok. No keď ho dostatočný počet krát zopakujeme, postupne sa dopracujeme aj k väčším dobrodružstvám.
