Už niekoľko týždňov pred odletom sme v predpovedi počasia začuli, že na Slovensko dorazil akýsi dym z Kanady. Spozorneli sme a po rýchlom preverení situácie sme pochopili, že na západnom pobreží Kanady takmer celé leto nepršalo, teploty sú neobvykle vysoké a po celej krajine zúri veľké množstvo lesných požiarov. Kvôli tomu je zakázané zakladať táboráky, niektoré národné parky sú uzavreté a nad krajinou sa vznáša dym, ktorý znižuje úroveň viditeľnosti. Trochu nás zamrzelo, že práve, keď sa odhodláme na cestu na tak vzdialené miesto, tam horí, ale náladu sme si pokaziť nenechali. Britská Kolumbia je predsa obrovská, nás sa požiare týkať nebudú.
Pred odchodom sme pravidelne kontrolovali predpovede meteorológov a pre Vancouver hlásili samé slniečka. To, že nás čaká jasný deň svietilo aj na monitore v lietadle. Preto nás prekvapilo, keď sme pristávali cez hustú nízku oblačnosť. Veľmi sme sa však nad tým nezamýšľali. Čoskoro zapadlo slnko a my, unavení a zmohnutí časovým posunom, sme zaspali ako zabití.
Až na druhý deň ráno sme zistili, aké vážne to v skutočnosti s požiarmi v Britskej Kolumbii je. Ráno, keď som vyšla na ulicu, som sa nestíhala čudovať. Najprv som si myslela, že vonku je len obyčajná hmla. Cez hustý opar na oblohe som zbadala slnko, ktoré vyzeralo ako veľká červená guľa. Intenzita jeho žiarenia bola taká nízka, že som ho mohla pokojne pozorovať bez prižmúrenia očí. Vtedy som zacítila vôňu dymu a pochopila, že nestojím v hmle. Na internetovej stránke mesta sme zistili, že podobná situácia je v celej Britskej Kolumbii a že kvalita ovzdušia je veľmi zlá, ohrozujúca zdravie obyvateľstva.
A tak sa stalo, že sme Vancouver ani raz nevideli tak, ako sa obvykle zobrazuje v knihách a na pohľadniciach- obkolesený majestátnymi vrchmi.
Čo nakoniec nebolo až tak na škodu, lebo sme sa mohli naplno venovať spoznávaniu zákutí mesta.
Pre nás, ľudí, čo nikdy neopustili Európu, bolo takmer všetko nezvyčajné a nové.
Stačilo prejsť do centra mesta. Centrum, to nie je ako u nás- pešie zóny, historické budovy, kostoly. Sú to mrakodrapy, široké ulice, banky, firmy, reštaurácie a kaviarne. Po osempruhových cestách jazdia obrovské autá, po chodníkoch sa ponáhľajú ľudia v oblekoch, takmer každý ma v ruke kávu alebo rýchle raňajky v papierovom vrecúšku. Ulice väčšinou nemajú poetické názvy ako v Európe, sú očíslované po poradí od jedna až po ktoviekoľko. V severojužnom smere sú nazývané Street, v západovýchodnom Avenue. Miestni berú takúto výstavbu za samozrejmosť, v mrakodrapoch predsa bývajú, pracujú, stretávajú sa. Možno sa aj čudujú, že nám sklenené steny siahajúce až k oblakom stoja za toľké vykrúcanie krkov.
Domáci sa vo chvíľach voľna vyberú radšej na kľudnejšie miesta. Aj my energiu načerpávame ďalej od centra. V meste je veľmi málo peších zón a neustály ruch a hučanie áut z nás odšťavuje všetku energiu.
Lákajú nás miesta, kde sa oceán stretáva s pevninou. Nachvíľku sa zastavíme na Granville Island. Počúvame spev pouličného speváka s repertoárom plným romantických piesní, narážanie vĺn do móla, škrekot čajok. Užívame si vône, ktoré sa vznášajú od neďalekého trhu s lokálnymi produktami a pozorujeme úradníkov a businessmanov v oblekoch, ktorí si sem prišli zjesť svoj obed. Vyženie nás až nadávanie mladíka sediaceho kúsok od nás, ktorého zákerná čajka pekne "vyzdobila" pri vykonávaní svojej potreby. Nestačí nám viac, radšej sa rýchlo vzdialime, aby sme nedopadli podobne.
Pobrežie Pacifiku neopúšťame a vyberáme sa do prístavu. Predstavujeme si, ako asi vyzerá panoráma mesta so zubatým pohorím, ktoré sa obvykle týči nad mrakodrapmi. Aký krásny musí byť pohľad, ktorý sa naskytne cestovateľom, ktorí po dlhej plavbe konečne uzrú kanadské vlajky a vstúpia na pevnú zem!
Čo sa týka Kanaďanov, sú to ľudia priateľskí, radi sa prihovoria a neustále zisťujú, či nepotrebujete pomôcť. Priznám sa, vždy som si predstavovala, že Američania sú tlstí. No práve naopak, väčšina Vancouverčanov vyzerá veľmi zdravo, s vyšportovanou postavou a ráznou rýchlou chôdzou. Vidno, že sú zvyknutí na poriadnu zimu. Keď je vonku nad desať stupňov, po meste sa prechádzajú v sandálkach a kraťasoch (zatiaľ čo my drkoceme zubami vo vetrovkách a s čiapkami na hlavách).
Zaujímavé je aj členenie mesta na rôzne štvrte, ktoré sa jedna na druhú vôbec nepodobajú. Napríklad, keď sa ocitnete v Chinatown, naozaj máte pocit, akoby ste boli na dovolenke v Ázii.
Najstaršou časťou mesta je Gastown, pre miestnych veľmi vychytená štvrť s mnohými obchodíkmi a reštauráciami. Tak ako my híkame nad mrakodrapmi, domácich uchvacuje závan histórie. História amerických miest je v porovnaní s tými európskymi naozaj veľmi krátka. Aké úžasné musí pre Kanaďana byť, prísť k nám do Európy a prejsť sa po uzučkých vydláždených uličkách obkolesených budovami starými niekoľko stoviek rokov.
Samozrejme, kvôli histórii sme do Kanady necestovali. Tešíme sa na divokú prírodu. Už tu, vo Vancouvri, sa tlačí priamo do mesta. V štvrti s modernými vilkami môžete natrafiť na dopravnú značku: Pozor medvede! Nekŕmte ich!
A v Stanley Parku kúsok od centra rastú také vysoké a hrubé stromy, že máte pocit, akoby ste neboli vo veľkomeste ale uprostred pralesa. Slnečné lúče prenikajúce cez dym vytvárajú na kmeňoch zvláštne tiene. Atmosféra sa podobá tej tesne pred západom slnka a aj fotky majú zvláštny oranžový nádych. Myslím, že hoci najkrajšie pohľady nám zostali skryté, aj takéto počasie má svoje čaro.
Po krátkom pobyte vo Vancouvri nás čaká presun do „divočiny“. Je to asi prvýkrát, čo sa modlíme, aby začalo pršať. Dúfame, že kvapky vody konečne zahasia lesné požiare a vyčistia oblohu od prachu a popola. A my nestrávime celú dovolenku v dyme a bez výhľadov.
