Deti majú o tom, čo je zaujímavé, celkom inú predstavu ako my. Prečo by mali kráčať len kvôli tomu, že v lese je dobrý vzduch a na vrchole kopca bude výhľad?
A tak nám- turistiku milujúcim rodičom, neostáva nič iné, len vymýšľať dobrodružné príbehy, hľadať nezvyčajné prírodné útvary, motivovať a rozptyľovať.
Začína to výberom cieľa. Ak sa na konci trasy nachádza aj niečo iné ako výhľad, detská zvedavosť funguje lepšie. Hrady, skalné útvary, jaskyne, jazerá, ale aj detské ihrisko či chata.
My sme sa dnes vybrali na rozhľadňu neďaleko Žiliny. Štverať sa po strmom schodisku na vysokánsku vežu, to znie lákavo.
Vyrážame z dedinky Divinka a podľa turistickej značky nás čaká hodinová cesta. Nič dramatické, no pre mňa s dvojročnou a triapolročnou parťáčkou, je aj to výzva, až mám motýliky v bruchu.
Stačí pár metrov a prichádzajú prvé sťažnosti.
„Prečo tak svieti slnko?“ mračí sa Emka. „Šmýka sa!“ nezdá sa Alžbetke.
Obzerám sa okolo seba a hľadám hocičo, o čo by som sa mohla oprieť.
„Aha, lesné jahody“ poteší ma príroda. Dievčatá sa posilnia a ich odhodlanie značne narastie.
To, že prestávkujeme po necelých troch minútach chôdze mi neprekáža. Dôležitejšie, ako čas za ktorý na rozhľadňu vystúpime, je to, aby celý výlet prebehol v pohodovej atmosfére a tým sa zvýšila šanca, že sa mojim dcéram turistika zapáči.
Cestou po kamennom chodníčku si spomeniem na metódy, ktorými kedysi motivovali rodičia mňa a môjho brata. Hrali sme Slovný futbal, Hádaj na čo myslím, alebo sme vymýšľali príbehy tak, že sme sa striedali vždy po jednej vete. Dôležité bolo aj jedlo. V ruksaku bola vždy pripravená vrcholová čokoláda a po príchode k autu sme mali sľúbenú Kofolu.
Jedlo ako motiváciu využívam aj ja.
„Ešte vyjdeme hore týmto strmým kopcom a dáme si banán,“ sľubujem malým turistkám. Pamätám si, že budeme prechádzať okolo altánku a tak občerstvovaciu stanicu naplánujem práve tam.
Aké je naše prekvapenie, keď okrem altánku nájdeme aj šmýkačku a dva malinké domčeky, skoro ako pre trpaslíkov. Dievčatá dupkajú od radosti.
Po oddychu nás čaká posledný úsek výstupu.
„Budeme si spievať?“ navrhnem.
Piesne sú dvojitou zbraňou. Zabavia spevákov a odstrašia medveďov.
Dnes žiadne zviera nestretneme. Z informačných tabulí sa však dozvieme, že v tejto oblasti v minulosti žili pravekí ľudia.
„To sú tí, čo vyzerali ako opice?? pýta sa Emka a ja hneď začnem rozvíjať príbehy o tom, ako si tu stavali domy, vyrábali nástroje a lovili zver.
V lesíku si nájdeme paličky pomocníčky a natrafíme aj na tajomné skaly obrastené machom.
„Tie sú ale mäkučké,“ tešia sa dievčatá, no len na chvíľu, lebo sa im začína zdať, že už kráčame akosi pridlho.
„Kedy už budeme na rozhľadni?“ pýtajú sa.
Našťastie, práve v tej chvíli ju zbadáme. Ešte kúsok a sme tam.
Na záverečné metre vyhlásim preteky. Deti sú súťaživé bytosti. Poraziť maminu je pre nich dostatočnou motiváciou na to, aby posledný kúsok cesty prebehli.
Samotný výstup na rozhľadňu je väčším problémom pre mňa ako pre ne. Priznám sa, mám trochu obavy. Alžbetku naložím do nosiča, Emka lezie po vlastných.
Sú to nervy, ale zvládneme to. Za odmenu nás čakajú výhľady na celé okolie nášho mesta. Emku zaujíma, ako sa volajú jednotlivé dedinky a kopce, Alžbetka pojašene behá dookola a ja istím schodisko, aby ani jedna z nich nezletela
dole.
Som na nás hrdá. Náš dievčenský turistický klub robí nespochybniteľné pokroky.
