V kuchyni sa stretne celá naša skupina. To, že vstávame tak skoro nie je kvôli tomu, že radi na dovolenke trpíme alebo že zvykneme pri východe slnka tancovať rituálne tance. Plánujeme zdolať vrch Schönbichler Horn. Tento kopec má výšku 3134 m.n.m. Čaká nás 1300m prevýšenie a celá túra môže trvať viac než desať hodín. Pri takýchto dlhých výstupoch je nepísaným pravidlom, že treba vyraziť čo najskôr. Doobeda je počasie stabilnejšie, je menšie riziko búrok a máte v zálohe časovú rezervu pre prípad neočakávaných komplikácií. Okrem toho, hlásia horúce počasie a tak nám dobre padne aspoň časť výstupu prekonať za ranného chladu.
Vyrážame od priehrady Schlegeisspeicher. Prvú hodinu kráčame po pohodlnom chodníku na brehu priehrady. Studený horský vzduch nás raz dva preberie.
Onedlho nás čaká prvý strmý výšľap, k horskej chate Furtschaglhaus. Svaly, srdce aj pľúca dostávajú poriadne zabrať.
Po niekoľkých dlhších chvíľach prekonávania samých seba sa už do doliny pozeráme z terasy Furtschaglhausu. Slnko začína byť poriadne pichľavé a tak sa povyzliekame z mikín a nakrémujeme opaľovacím krémom.
Pred nami je ešte 800 výškových metrov. Veru, dnes si dáme poriadne do tela. Najprv stúpame po kamenistom chodníku, neskôr je terén o čosi exponovanejší. Preliezame popri skalách, istíme sa reťazami.
Po asi troch hodinách šľapania od Furtschaglhausu konečne stojíme na vrchole. Výstup bol náročný, ale výhľady sú prekrásne. Kúsok od nás sa týčia najvyššie vrchy tejto oblasti, pokryté ľadovcovými čapičkami. Všade okolo nás sú majestátne Alpy. Akí sme my ľudia maličkí!
V sedle pod vrcholom obedujeme. Vychutnávame si výhľady a Paľo svojou GoPro kamerou položenou na skale získava materiál na časozberné (timelapse) video.
Hoci sa nám nechce, je čas ísť dole. Pobalíme si veci, venujeme rozlúčkový pohľad doline na druhej strane sedla a psychicky sa nastavíme na nekonečnú cestu dole. Zostupujeme síce tou istou trasou, no slnko sa už gúľa po opačnej strane oblohy a tak pohľady dostávajú celkom iný rozmer.
Už sme skoro pri chate, keď tu zrazu Paľo skríkne. Zistil, že nemá kameru. Zabudol ju hore v sedle. Zostaneme stáť ako paralyzovaní. Nikto nevie, čo budeme robiť. Je už dosť veľa hodín, všetci sme unavení a kamera je od nás 800 výškových metrov. Nikto si netrúfa vrátiť sa po ňu. Paľo je nešťastný, my sme nešťastní. Stačil moment a naša dobrá nálada je fuč.
Nakoniec vymyslíme zúfalý plán. Na terase Furtschaglhausu vyzvedáme, či sa niekto na druhý deň nechystá na Schönbichler Horn. Mama natrafí na dvoch starších Nemcov zo Stuttgartu.
„Áno, my ideme hneď ráno na Schönbichler Horn a potom dole na chatu vo vedľajšej doline.“
Mama im objasní našu situáciu. Popíše miesto, na ktorom by kamera stále mala veselo fotiť timelapse a prosí ich, či by ju ráno nemohli pohľadať.
„Skúsiť to môžeme,“ sľubujú. „ Ale myslíte, že ju tam ešte nájdeme...?“
Pravdu povediac, nemyslíme. Ale dúfame. Dáme dvom horalom telefónne číslo a inštrukcie, nech sa na druhý deň ozvú, ako ich pátranie dopadlo.
Cestou dole sa skoro ani nerozprávame. Všetci ticho rozmýšľame. Aká je šanca, že sa k nám kamera ešte dostane? Čo ak ju už niekto našiel? Nechá si ju alebo ju poctivo odovzdá na chate?
Nasledujúci deň všetci napäto čakáme na telefonát. Zavolajú vôbec? Čo ak kameru nájdu a jednoducho si ju nechajú?
Nakoniec sa telefón predsa len ozve.
„Wir haben die Kamera gefunden! Našli sme vašu kameru!“ hovorí vzrušený hlas na druhej strane.
A my všetci jasáme a neveríme. Veď to je malý zázrak.
Dohodneme si s pánmi stretnutie na mieste, kde končia svoju túru. Mávajú na nás už z diaľky. Je na nich vidno, akí sú hrdí, že sa misia podarila. Naradostení nám rozprávajú, ako sa každého po ceste na vrchol vypytovali, či náhodou nenašiel kameru a ako konečne jedna skupina odvetila, že videli akéhosi muža v sedle, ako ju drží v rukách.
„Tak sme sa ho snažili dobehnúť a kričali naňho, nech nás počká,“ vysvetľovali. „Potom sme mu povedali, že poznáme majiteľa kamery a tak nám ju dal.“
Pyšní nám podávajú stratenú kameru a my stále nemôžeme uveriť, že to nakoniec takto dobre dopadlo. Ďakujeme obom pánom za toľkú ochotu a obetavosť a za odmenu im pribalíme niekoľko našich obľúbených slovenských sladkostí. Vyzerajú potešení a sľubujú, že ich na najbližšej túre ochutnajú.
Na apartmán sa vraciame šťastní ako blchy. Bodaj by nie! Overili sme si, že dobrí ľudia ešte nevymreli. A že zázraky sa stále stávajú.
https://www.youtube.com/watch?v=jND5JR0CxLY&feature=youtu.be
