Ešte s východom slnka si na stanici kupujeme za pekelné ceny lístok na vlak (za necelých 70km 6,80 eur). Naším cieľom je Puchberg am Schneeberg. Odtiaľ turistickým autobusom do lyžiarskeho strediska Losenheim a ďalej už pešo.
Na mape túra vyzerá dosť hrozivo. Nie sme si istí, či do posledného vlaku domov stihneme vyjsť až hore, nad 2000m.n.m. V sprievodcovi sa píše, že trasa trvá 7 hodín. Z Álp sme zvyknutí, že tu v Rakúsku sú turistické značky nastavené pre turistov s veľmi dobrou kondíciou. Párkrát sa nám už stalo, že nám výlet trval oveľa dlhšie ako sme podľa času v mape predpokladali.
Po pár chvíľach kráčania však zisťujeme, že dnes s dodržovaním času zrejme problém mať nebudeme. Ide sa nám dobre, dokonca predbiehame značku. Pravdepodobne sú tu časy prispôsobené Viedenčanom, ktorí nie sú na hory takí zvyknutí ako horskí ľudia v Tirolsku alebo Korutánsku.
Naším prvým "checkpointom" je salaš Almreserlhaus. Po roku sa pozdravíme s fešnými alpskými kravami a pokračujeme ďalej na chatu Edelweisshutte, ktorá je od salašu len kúsok.
Edelweiss v nemčine znamená plesnivec a v Rakúsku je to veľmi populárny názov pre všetko možné, čo vás v horách postretne. Chaty, salaše aj kopce...
Čoskoro sa ocitáme v skalnatom teréne a ja cítim taký ten dobrý pocit a radosť, akú dokážem zažiť len v prírode. Pod nami sa črtá Edelweisshutte a nad nami krásne modré nebo. A vidím všade naokolo, akoby som na okamih bola vtákom, ktorého unášajú vzdušné prúdy.
Keď sa dostaneme na hrebeň, pripadám si trošku ako v Nízkych Tatrách. Skaly, okolo ktorých sme predchvíľkou prechádzali, sú tu schované pod hlinou a trávou vlniacou sa vo vetre. Táto časť Schneebergu akoby lákala okoloidúceho: "Hej, počkaj chvíľu! Sadni si, oddýchni si, popozeraj sa dookola."
A my sme aj počúvli a kochali sa.
Veľmi nenásline a pohodlne sa dostávame do výšky 2061m.n.m, na vrch Kaiserstein a k chate Fischerhutte. Tu už nie sme takí sami ako doteraz. Dostávame sa na územie obliehané turistami. A to hlavne kvôli polohe kúsok od vrchnej stanice zubačky a teda ľahko dosiahnuteľnej aj pre menej zdatných.
My si sadneme radšej do trávy ako na terasu reštaurácie v chate. Výhľady do doliny sú nádherné.
Pripadám si trošku ako kdesi v Amerike. Červenkasté skaly, nad nami krúžia čierne vtáky.
Kúsok pod nami vidíme Dambockhaus, čo je ďalšie miesto, na ktoré sa dostane drvivá väčšina návštevníkov Schneebergu.
Pred zostupom k nemu nás však čaká ešte jedna "povinnosť". Zdolať najvyšší bod masívu - Klosterwappen s výškou 2075 m.n.m.
Pri zostupe sme doprevádzaní koktejlom zvukov. Najrôznejšie jazyky, smiech a plač detí, krik aj spev. Pred nami sa už črtá vrchná stanica zubačky.
A my máme šťastie, lebo sme svedkami toho, ako prichádza historická parná lokomotíva. Asi to nie je úplne bežné, lebo všetci ju nadšene fotia a kamerujú.
Energie máme ešte dosť a tak sa rozhodneme, že pešo zídeme až dole do Puchbergu. Slnko je však horúce, páli a energia aj voda sa nám rýchlo míňa. Už sme obaja unavení a vysušení.
Našťastie na chate, okolo ktorej prechádzame, nám dovolili napustiť si vodu do prázdnych fliaš. Ospevujeme rakúsku pohostinnosť a kráča sa nám už lepšie.
Do Puchbergu schádzame pomerne skoro a do odchodu posledného vlaku máme ešte kopec času.
A tak si ľahneme na akési pole a so zavretými očami počúvame bzukot múch a šušťanie trávy.
Zdá sa nám, že by sme tam vydržali až donekonečna.
