A predsa sa to dá. Už okolo štvrť na jedenásť sme stáli na parkovisku kúsok pod vrcholom vyhliadkového kopca Tron, ktorý sa týči do výšky až 1666mnm (čo je pre porovnanie ešte vyššie ako Veľký Rozsutec v Malej Fatre). Hoci takmer všetci (mamou som si neni až taká istá) by sme najradšej pokračovali až celkom hore, videli sme, že by to bolo zbytočné. Vrch bol totiž celý zahalený v hustých oblakoch, takže výhľad by nám asi neponúkol:-).Vrátili sme sa preto na hlavnú cestu a vydali sa smerom na mesto Roros.
Cesta nám rýchlo ubiehala, keďže za oknom bolo stále čosi zaujímavé. Chvíľu sme híkali nad krásnym jazerom, neskôr sme obdivovali vysoké vrchy v diaľke, potom zas zaujímavú nórsku architektúru. Ani sme sa nenazdali a hľadeli sme na najväčšie mesto, cez aké sme za posledné tri či štyri dni prechádzali (na slovenské pomery to však stále bola len väčšia dedina:-)).
Roros je staré banícke mesto, v ktorom sa pomerne donedávna ťažila medená ruda. Uličky sú obrúbené drevenými domčekmi, ktoré sú vymaľované na rôzne farby. Hoci toto mesto je zapísané v UNESCO stretnete tu len zopár turistov. Ulice sú tiché a vyľudnené a v kaviarňach, v ktorých predávajú typické nórske dobroty posedáva len pár domácich. Obchody so suvenírmi sú takmer prázdne. Asi najviac zahraničných návštevníkov je sústredených pri malebnom kostole uprostred mesta alebo pri múzeu baníctva, v rámci ktorého si môžete pozrieť ako baňa funguje, miestne kroje a fotografie mesta z minulosti (na nich vidno, že mesto sa za posledné storočie takmer vôbec nezmenilo). Keď nechcete platiť, môžete sa aspoň poprechádzať po haldách, ktoré vznikli z odpadu po ťažbe. Atmosféra je tu dosť ponurá a máte pocit, akoby ste sa ocitli o takých sedemdesiat rokov dozadu. Vo vzduchu je cítiť pach síry a mesto z výšky vyzerá pusto a skromne.
Aby sme sa zahriali a zaplnili vyhladnuté žalúdky, zastavili sme sa po ceste do auta v kaviarni. Typický jablkový koláč so zmrzlinou (Eple kake med is) sme zapíjali kávou (či skôr hnusnou riedkou vodou s kávovou príchuťou), cappucinom a horúcou čokoládou a užívali sme si atmosféru minulosti za oknom.
Naša cesta pokračovala smerom na Trondheim. Vybrali sme sa netradičnou cestou, ktorá je o niečo dlhšia ako hlavný ťah z Rorosu do Trondheimu, keďže mama chcela po ceste nájsť Inuitu Laaru, ktorý chová soby a potom ich verejne krája do polievky. Aj tak sme ho nenašli... Nakoniec sme však boli nesmierne spokojní, že sme sa vybrali práve tadiaľto, lebo cesta bola veľmi malebná a boli z nej krásne výhľady. Okrem toho, splnil sa nám aj jeden z našich nórskych snov, keď sme stretli stádo sobov voľne sa pasúcich v mokradiach pri ceste.
Medzi zážitky dňa určite patrí aj to, že sme po štyroch dňoch opäť uzreli svetlá semaforu a dokonca sme trikrát prešli cez železničné priecestie:-).
Taktiež sme pochopili, čo znamená vyhlásenie, že Nórsko má silný sociálny štát. Ľudia zrejme dostávajú príspevky na trampolíny, pretože takúto zábavku môžete vidieť skoro pred každým domom.
Pomaly sa začalo zvečerievať a my sme si uvedomili, že sme počas dňa skoro nič nejedli. Chceli sme si niečo kúpiť v potravinách, no zistili sme, že v nedeľu to vôbec nie je jednoduché. Už samotné hľadanie obchodu je dosť náročné (v niektorých oblastiach môžete prejsť 50 km a na žiaden nenatrafíte), ale nájsť cez víkend otvorené potraviny je priam nemožné. Domáci nám poradili, nech zájdeme na pumpu, že tam kúpime všetko. A naozaj. Na večeru sme si kúpili špagety a vajíčka a poriadne sme sa napráskali.
Campujeme pri veľkom jazere a máme pocit, akoby sme boli niekde v Chorvátsku. Je tu až 25°C a my po vonku beháme v plavkách. Mama na nete zisťuje, aký je rozdiel medzi sobom a losom (viete aký?) a my hráme volejbal. A navyše zistili sme, že v Nórsku je najkrajšie počasie v celej Európe. Checheche!!! Škodoradosť je najlepšia radosť...
Pokračovanie zajtra:-)
