Skoro ráno sme naskočili do auta a vyrazili, pozorne sledujúc ceduľky so symbolom I ako Italy. Na rakúskej strane sme sa nechali rozmaznávať širokými kvalitnými cestami a malebnými pohľadmi na alpské dedinky. Čím bližšie sme však k „južanom", tým je cesta užšia a kľukatejšia. Tesne pred hraničným (a vlastne aj horským) priechodom Stallersattel je dokonca tabuľka, oznamujúca, že z rakúskej strany sa hore môže ísť vždy len prvých 15 minút každej hodiny aby sa na uzulinkej ceste autá náhodou nestretli s protiidúcimi Talianmi, ktorí zas majú prejazd povolený vždy od trištvrte do celej. Cestička je totiž taká úzka a kľukatá, že kolízia by tu asi nedopadla dobre.
Už po prvých zákrutách mám dosť. Nie som zrovna ten typ človeka, čo sa vyžíva v cestách typu Šturec a spol. A môj žalúdok tiež nie je ten typ... Preto som uvítala prestávku pri jazierku, tesne po prechode k Talianom.
Jazerko, kačičky, kopce, ranná hmla... Proste idylka:)
To som však ešte nevedela, že to nebol dnes ani zďaleka neboli jediné zákruty, ktoré budem musieť rozdýchavať. Po pravde, väčšinu dňa sme strávili v aute, práve na takomto druhu ciest. Dohromady sme prekonali prevýšenie 5000m a priemernú rýchlosť sme mali 30km/h. Uf!
K prevýšeniu a prezákrutovaniu veľkou mierou prispelo aj to, že sme sa rozhodli prejsť cez vyhliadkovú cestu cez tri sedlá, ktorá nás mala previesť okolo pohoria Sella ( jedna z častí Dolomitov). Začína v meste Corvara a vedie cez Passo Gardena, Passo Sella a Passo Pordoi. Škoda, že boli oblaky a kopce sa nám moc neukázali.
Passo Gardena
Pohľad z auta na hmlou zahalené Dolomity
Tajomné, no nie?
Z Passo Porodi sme sa vybrali na krátku obhliadku terénu a vyšplhali sme sa do výšky 2950mnm na vrchnú stanicu lanovky - Sass Pordo. Pôvodne sme plánovali, že dnes pokoríme aj hranicu 3000mnm a vyšplháme sa na vrch Piz Boe, no keďže v hustej hmle by sme z výstupu asi nič nemali, nechali sme to radšej tak.
Passo Porodi
Opäť parkovisko na Passo Porodi
Všakovaké krásne kvetinky
Cesta hore
Lanovka vás vyvezie do výšky 2950mnm
Toto miesto je východiskovým bodom viacerých ferrát
Cesta do pekla?
Po ceste sme stretávali veľa ľudí s úväzmi a prilbami, Dolomity sú totiž raj pre ferratistov (ľudí využívajúcich reťazami a inými pomôckami zabezpečené chodníky).
Naším ďalším cieľom bolo turistické centrum tejto oblasti - Cortina. Cesta tam bola pre mňa opäť utrpením a pre chlapov rajom. Znova ostré zatáčky a veľké stúpanie... Museli sme totiž prekonať ďalšie sedlo - Passo di Falzaregopass.
Pohľad na Cortinu
Nemohla som sa dočkať, keď konečne vystúpime z auta. Čakala nás prehliadka Cortiny. Mesto je to pekné, plné luxusných obchodov, drahých hotelov a reštaurácií. Zhodou náhod sa tu práve konali aj automobilové preteky veteránov, takže chlapi si opäť prišli na svoje.
Kostol v Cortine
Preteky veteránov
Jeden z najvychytenejších hotelov v meste
Po dlhej ceste sme boli všetci vyhladnutí a už sa nám zbiehali slinky na prvú taliansku pizzu. To sme si však neuvedomili, ako to tu funguje. Keďže bolo kúsok po tretej všetky reštaurácie v meste boli zatvorené. Ževraj siesta! (Ktorá mimochodm v niektorých podnikoch trvá aj od 12.30 a ž do 18.00). Neuveriteľné, ale nenajedli sme sa. Hoci sme boli priamo v najväčšom centre Dolomitov.
Tak trochu sklamaní, trochu nahnevaní, pokračovali sme teda v našej ceste ďalej - k jazeru Lago di Misurina, od ktorého je prenádherný pohľad na známe Tre Cime.
Tre Cime di Lavaredo
Romantika pri Lago di Misurina
Domov, do Matrei sme pokračovali cez Toblach. A nakoniec sme sa dočkali aj tej vytúženej „talianskej pizze". Bolo to síce v meste z naozaj „talianskym" menom (Toblach) a v pizzérii s rýdzym „talianskym" názvom (Pizzeria Hans), obsluhoval nás čašník hovoriaci po nemecky, ale pizzu mali predsalen dobrú:)
Pokračovanie čoskoro:)
