Počítame so studeným horským potokom, tieňom konárov stromov, tmavými chladnými jaskyňami a rezkým vetríkom na hrebeni. Tlstá a Ostrá, už sa blížime.
Výlet začíname v malebnej Gaderskej doline. Je ešte dosť skoro, turistov zatiaľ pomenej, takže nám nik nezacláňa v pohľade na tú pohľadnicovú prírodu. Potok zurčí ukážkovo a voda je taká priezračná, že by ma ani neprekvapilo, keby si proti prúdu spokojne cúval červený rak, známy kontrolór kvality vody. Listy stromov šuštia a lačne nasávajú rannú rosu, prvú a poslednú vlahu dnešného dňa. My sa na prírodné zdroje tekutín nespoliehame. Radšej mať večer ubolený chrbát z ťažkého ruksaku, ako úpal a sucho v hrdle.
Po úvodnom prekrvení končatín na pohodlnej asfaltke v doline začíname prudko stúpať cez les. Ocitáme sa na úbočí Tlstej, posiatom skalami a kameňmi a rozvŕtanom do všetkých smerov. Človek sa tu cíti ako kdesi v praveku, na obchôdzke pomedzi jaskyne, hľadajúci spoločnosť svojich prasusedov.
Najznámejšou je jaskyňa Mažarná. Má dĺžku až 130m, bez čelovky sa však odvážite asi len na 30 krokov. Kedysi ju obývali naši predkovia, na striedačku s predkami medveďov – medveďmi jaskynnými. Neskôr ju využívali pastieri a ukrývali sa v nej aj účastníci Slovenského národného povstania. Dnes v nej môžete stretnúť akurát tak netopiera alebo sovu. Keď už nejakého zbadáte, hlavne nevyskakujte od strachu, lebo taký úder hlavou do stropu jaskyne, to je riadna sila.
Zo strmej pravekej časti sa po reťaziach prešplháme k prvým výhľadom do doliny.
Stačí na pár minút opustiť ochranný štít listnatých velikánov a slnko nám opäť dáva zabrať. Ktovie odkiaľ berie tento rok toľko sily, keď sa mu už tak dlho darí udržať ortuť teplomerov nad tridsiatkou.
Našťastie, Tlstá je nielen krásna, ale aj k turistom zhovievavá. Pár výškových metrov a ukryje nás medzi svojich verných pomocníkov, ktorý jej deň čo deň pomáhajú spevňovať svojimi silnými koreňmi strmé svahy, udržať v nich vlahu a uchrániť všetkých obyvateľov tohoto kráľovstva.
Pomedzi stromy zdolávame meter za metrom. Predstavujem si, aké by to bolo, keby stromy vedeli hovoriť. Čo všetko už asi videli a zažili?
Po dvoch hodinách cesty sme z ničoho nič hore. Tlstá je prívetivá dáma. Lúčnatá, rozľahlá, so širokým výberom miest na sedenie. To, že kúsok pod svojím vrcholom ukrýva strmé skaly by človek stojaci na vrchole ani nepovedal. Pofukuje vetrík, odfukuje teplo a my po výstupe chytáme dych.
Hrebeň Tlstej a Ostrej pripomína podkovu. Na začiatku oblúka tróni Tlstá, na konci Ostrá. Niektorí turisti stihnú za jeden deň navštíviť len jednu z krások a stredom podkovy zbehnú dole do doliny. My sme však Ostrú nemohli len tak vynechať, veď čo by to bola za spravodlivosť. Okrem toho, Ostrá je z oboch vrchov síce nižšia, no na pohľad divokejšia, atraktívnejšia, nebezpečnejšia, taká divožienka. Vybrali sme sa teda jej smerom. Skaly sa striedali s lesom, klesanie so stúpaním.
Po vyše hodine sme ju mali ako na dlani. Kráska Ostrá nás zvádza: už len pár krokov a som vaša.
Poslednou prekážkou sú reťaze a skalné okno, cez ktoré prelezieme až na vrchol.
Odmenou sú nám opäť krásne výhľady a to nielen do doliny a na okolité pohoria. Zazrieme aj Tlstú. Z tohoto pohľadu už zďaleka nevyzerá ako ten pohodový lúčnatý kopček, na ktorom sme prednedávnom obedovali.
Tak a návštevu veľkofatranských krások máme za sebou, čaká nás už len zostup naspäť do Gaderskej doliny.
Tlstá a Ostrá, ďakujeme za prijatie. Za pekné výhľady, aj za vašu prírodnú klimatizáciu. Prídeme radi zas.
