Dnešný deň nás hneď zaránky milo prekvapil. Ešte napoly spiaci sme sa vygúľali s chatky a po prvých pohľadoch na okolité vrchy sa nám zdalo, že ešte furt snívame. V jemnom závoji z hmly sa hrdo týčili tajomné vrchy, dole pod nami sa ligotala hladina plesa. Zo susedných dolín dul teplý vánok, ktorý raz - dva zbavil skaly hmlistého oparu. Až vtedy sme ich zbadali v plnej kráse. Také vysoké, nezničiteľné a nad nimi nádherne modrá obloha bez jediného obláčika.
Sme my vôbec v Nórsku? Akosi sa nám to nezdalo. Kde je to povestné zlé počasie, ktoré je spomínané vo všetkých cestopisoch? Naradovaní sme sa nahodili do kraťasov, pripravení ihneď vyraziť na túru.
V tejto rozprávkovej krajine však žil aj popletený chlapík, ktorý vypomáhal dobrosrdečnému majiteľovi campu. A ten poplietol všetko čo sa dalo. Najprv omylom sľúbil našu chatku (v ktorej sme mali spať ešte jednu noc) iným ľuďom, ihneď to však napravil a sľúbil nám, že sa dnes ráno budeme môcť presťahovať do inej, voľnej chatky. Nebol by to však on, keby zase niečo nepoplietol. Omylom totiž dovolil pôvodným obyvateľom našej budúcej chatky, nechať si tam veci celý dnešný deň a nie len do deviatej ráno, ako sľúbil nám. Chvíľu to vyzeralo, že sa budeme na túru musieť vydať aj so všetkými vecami. Všetci sme ostali zarazení. Našťastie zasiahol dobrosrdečný majiteľ a zistil, že sa v campe predsa len ešte jedna voľná chata nájde.
Na túru sme teda nakoniec odchádzali až niekedy o pol jedenástej. Po pár kilometroch naším autíčkom pri ceste stála značka POZOR TROL!! Vtedy nám už bolo jasné, že sa valíme priamo na povestnú cestu trolov, ktorá je podľa sprievodcu výzvou a nezabudnuteľným zážitkom pre všetkých vodičov.
S napätím sme čakali, čo nás to čaká. Pomaly som si už nastavovala uši na to, že budú musieť dlhých desať minút znášať mamine výkriky hrôzy. Nič také sa však nekonalo. Cesta bola kvalitná, široká a dobre zabezpečená zvodidlami a jediné výkriky, ktoré sa niesli našim autom boli výkriky úžasu. Cesta viedla kľukato priamo cez vysoké vrchy, boli z nej prekrásne výhľady a na niektorých miestach dokonca náš Peugeot prechádzal len niekoľko metrov od majestátnych vodopádov.
Cesta skončila a my sme zaparkovali na parkovisku vo vrchmi obohnanom sedle. Cítili sme sa ako celebrity, pretože na parkovisku nás vítali nadšené hlasy našich národovcov, ktorí zrejme po dlhom čase videli Slovákov. Aj my sme sa potešili, že sa konečne môžeme s niekým porozprávať v rodnom jazyku. Zistili sme, že je to skupina, ktorá cez Nórsko prechádza v rámci Veľkého severského okruhu po Škandinávii s cestovnou kanceláriou BUBO. Náš zážitok z tohto stretnutia bol o to silnejší, že sme zistili, že v autobuse cestuje aj Monika Hilmerová (dokonca sme ju aj videli).
Po neoznačenej turistickej ceste (ale také sú vlastne úplne všetky:-)) sme začali stúpať smerom k vysokým kopcom nad nami. Cieľom našej cesty mal byť Trollvegen - najvyšší vrch v tejto oblasti. Chodník viedol popri peknom vodopáde a neskôr pomedzi obrovské skalné balvany, ktoré sa v ostrom letnom slnku ligotali, pretože obsahovali tisíce drobných čiastočiek sľudy.
Po asi hodine šľapania sme sa dostali už pomerne vysoko. Cítili sme sa ako v Alpách. Kopce okolo nás boli zasnežené a aj náš chodník viedol cez velikánske snehové polia. Slnko sa od snehu odrážalo a oslepovalo nás. Nám to však nevadilo, pretože sme boli uchvátení všetkým naokolo. Prechádzali sme popri bledomodro tyrkysových plesách a kam sme sa pozreli, tam bolo čosi netradične nádherné.
Za chvíľu sme sa dostali až do sedla pod Trollvegenom. Uvedomili sme si, že stojíme priamo na vrchu skalnej steny, ktorú sme včera obdivovali zdola, z parkoviska. Pohľad do doliny sme si museli vychutnávať len opatrne, poležiačky. Z tej výšky by sa nám totiž mohla ľahko zatočiť hlava.
Na Trollvegen sme už nešli. Terén tam totiž bol veľmi exponovaný a zdalo sa nám, že ďalej by pokračoval len samovrah. A to my nie sme:).
Túra nás unavila, slnko spálilo a do chatky sme sa vrátili príjemne vyčerpaní. Dnes budeme spať ako zabití...
Pokračovanie zajtra:)
