Cestou do Prahy nás míňa veľa áut. Ktovie, prečo idú všetci opačným smerom ako my?
Ani sme sa nenazdali a prvých 250km sme mali za sebou. Nálada je stále výborná. Blížil sa však obed a preto sme odbočili z diaľnice do mesta Veľká Biteš. Reštaurácia bola plná ľudí a my sme sa nakŕmili ako králi. Musíme predsa jesť, kým sa ešte dá.
Po odchode z reštaurácie sa nebo zatiahlo a kým sme prišli do Prahy, zo sivých mrakov už padali studené dažďové kvapky. Mesto bolo celé šedivé a uplakané. Atmosféru hororového príbehu v nás umocnili aj naše prvé kroky v meste, počas ktorých sme stihli stretnúť skupinku ľudí sediacich na schodoch vedúcich z parkoviska, ktorí si akoby nič pichali svoju dávku. Keď sme išli okolo nich ocko sa skoro zabil po tom, čo sa nepekne pošmykol na neidentifikovateľnej tekutine a zo spomínaných schodov sa skotúľal.
Našťastie, na zlé zážitky sme rýchlo zabudli. O chvíľu sme sa už fotili pri slávnom Václavovi a obdivovali pražské divadlo. Mesto bolo preplnené turistami. Za pár hodín čo sme v ňom strávili sme si stihli pozrieť Staromestské námestie (na ktoré sme mimochodom prišli presne po skončení divadla v podaní známeho orloja), Karlov most, Národné múzeum... Celú prehliadku nám však znepríjemňoval hustý dážď, ktorý nás napokon donútil mesto predčasne opustiť.
Popri cestovaní hromadnou dopravou nás čakal ďalší nemilý zážitok. Pred nástupom do metra sme si ako všetci poctiví turisti chceli kúpiť lístky. Všetky drobné sme však minuli v kaviarni ako prepitné pre čašníčku a tak sme nemali čo hodiť do automatu. Mama preto odbehla do zmenárne. Tam jej však peniaze odmietli rozmeniť. A keď si v neďalekom stánku chcela kúpiť pohľadnicu a tak z papierovej stovky získať kovové mince, nechceli jej ju predať. Tvrdili, že ju naozaj nechce, a že cieľom jej nákupu je len rozmenenie peňazí.
Praha nám ukázala, že má mnoho tvárí. Na jednej strane, krásne historické centrum, na strane druhej moderné mrakodrapy a obchodné strediská. Na jednej strane ulice plné turistov, na druhej strane pach marihuany vznášajúci sa stanicou metra a skrachované existencie pichajúce si drogy za jasného dňa uprostred frekventovanej ulice. V každom prípade v nás zanechala určitý dojem, kvôli ktorému na ňu nezabudneme.
Z Prahy nás čakali ešte ďalšie dve hodiny cesty autom. Ústí nad Labem nás zarazilo svojim ošumtelým vzhľadom. Staré opadané fasády, nefunkčná budova chemických závodov, všade samí cigáni. Akoby sa tu od čias socializmu nič nezmenilo...
Za mestom Dečín odbočujeme na úzku cestu. Domov je čoraz menej a my nakoniec vchádzame do dediny Jetřichovice, kde sa nachádza Penzión Kinský dvůr.
Hneď po príchode nás privítala milá pani, ktorá nám ukázala izby a odporučila nám, čo v okolí stojí za to. Po chutnej večeri (rodičia boli nadšení hlavne pivom Svijany, ktoré vraj chutilo naozaj zázračne, čo ja bohužiaľ potvrdiť nemôžem, keďže som ho nepilaL) sme ešte išli na krátku vychádzku po okolí. Zistili sme, že sme sa ocitli celkom Pánu Bohu za chrbtom. Za pol hodinu sme nestretli ani jedno auto (iba 2 srnky a 3 kone). Okrem toho je tu kosa ako na Sibíri. Myslím, že viac ako dva dni by som tu nevydržala.
Pokračovanie zajtra:-)
