Úplne sa vidím, ako si s ľahkosťou vykračujem malebnou prírodu a teplučké slnko a jemný vánok ma šteklia na tvári.
Aké veľké je potom moje rozčarovanie, keď v sobotu ráno pozriem z okna a očakávané slnko nikde. Namiesto toho hmla, oblaky, ba dokonca dážď.
Presne tak tomu bolo aj minulý víkend. Už- už som hádzala flintu do žita a chystala sa zaradiť tento deň do kategórie upratovacích, indoorových, študijných, povalačských. Našťastie, môj brat Andrej a priateľ Paľko nie sú z cukru, počasie ich len tak neodradí. Raz- dva preveria pár webkamier z našich hôr a už mi referujú, že oblačnosť by mala siahať asi do výšky 1150 m.n.m. Nad ňou síce visí ešte oblačnosť druhá – vysoká, ale nejaké výhľady by vraj predsalen byť mohli. Dni sú už krátke a vstali sme dosť neskoro a tak sa vyberáme aspoň na rýchly výstup na vrch Strážov.
Náš výlet začína v dedinke Čičmany. Červená značka nás sprevádza hore dolinou.
Pod nohami nám škrípe ľad a nad hlavami sa počasie mení každou minútou. Chvíľu sa zdá, že sa konečne objaví slnko, no modrá obloha vzápätí mizne za tenkou vrstvou oblačnosti.
S narastajúcou nadmorskou výškou je príroda stále viac poznačená prichádzajúcou zimou. Kým u nás dole v meste nie je po snehu ani stopy, tu v lese si pripadám ako v zimnej rozprávke. Stromy sú už prezlečené do biela.
Listnáče celkom nahé, ihličnany zelené aj v túto ročnú dobu.
V tom bielom opare krajina okolo nás vyzerá ako z obrazu niektorého z impresionistov.
Čoskoro sa nám ukážu aj sľubované výhľady, konkrétne na neďaleký Kľak.
Výstup nám trvá krátko, len niečo vyše hodiny. Naposledy som tu bola ako malé dievča, zapamätala som si ho oveľa náročnejší a dlhší. Preto som prekvapená, keď Andrej kričí, že už sme hore.
Pod nami sa dejú divy. Mám pocit akoby som sa pozerala do kotla, v ktorom striga varí svoje elixíry. Oblaky sa prevaľujú a miešajú, striedavo zahaľujú a odhaľujú dolinu pod nami.
Sem- tam sa v oblačnom elixíre zjaví malý záblesk, práve keď sa štipka slnečných lúčov, povestná tajná ingrediencia, premiesi s tajomnou masou. Chvíľku len tak ticho stojíme a dívame sa do magického kotla.
Letmý pohľad venujeme aj Kľaku, no nepríjemný studený vietor nás núti k urýchlenému zostupu.
Musím uznať, že počasie nakoniec vôbec nie je také čierne, ako mi ráno pripadalo. A neuveríte, cestou dole sa dokonca na pár sekúnd ukázalo aj slnko.
Mám pocit, že sobota mi chcela dokázať, že môže byť vydarená, aj keď nie je taká dokonalá, ako som si ju počas týždňa vysnívala. A ja zisťujem, že keď viete ako sa pozerať, nájdete niečo pekné v každom dni.
