Aj pohodové bábätká plačú (a nie málo)

Písmo: A- | A+

„Aké je to vaše bábätko pohodové a spokojné,“ zhodnotila minule pred panelákom našu trojtýždňovú Alžbetku neznáma pani.

Ticho vtedy spinkala v kočíku, sem-tam pootvorila oči a párkrát sa dokonca zo sna usmiala. „To s ňou asi nemáte veľa roboty,“ dodala.

Nepovedala som nič, len som sa zasmiala. Spomenula som si na predošlý večer, keď malú bolelo bruško, plakala tak, že sa nemohla nadýchnuť a my sme sa ju vyše dvoch hodín snažili utíšiť.

„Či sa mýlim?“ zasmiala sa aj pani.

„Ale nie, ona je naozaj dobré bábätko. Len rozmýšľam, či by ste ju tak zhodnotili, aj keby ste nás stretli predvčerom, keď som sa spotená ponáhľala domov, v jednej ruke vrieskajúca Alžbetka, v druhej kočík a za nami nešťastná staršia dcéra Emka, nariekajúca, že ona sa chce hojdať.“

Veru, novorodenec ešte nie je bohvieaký parťák. Väčšinu dňa trávi svojimi dvoma hlavnými aktivitami. Buď ticho spí, alebo je hore a plače ako o život. Tieto dva extrémy sa opakujú stále dookola a vy sa cítite ako na horskej dráhe.

Keď malá Alžbetka spí, môj život sa javí byť dokonalý. Teším sa, ako mi to materstvo šikovne ide, aké je naše bábätko dobré a sladké a ako perfektne sme sa spolu zladili. Som pyšná, že popri deťoch ľavou zadnou stíham aj poupratovať byt, nachystať obed a trochu si oddýchnuť. Žeby som zvážila nejakú prácu z domu na pol úväzku? V týchto chvíľach sa mi zdá, že nič nie je nemožné. Možno by sme predsa len zvládli aj tú dvanásťhodinovú cestu autom do Chorvátska. Alebo žeby som aspoň celkom sama skočila na nejaký poldňový výlet a tieto bezproblémové deti prenechala manželovi? Hm, tá materská je predsa len dovolenka.

Po tom, čo v eufórii porobím čo treba, začne mi to moje malé dokonalé bábätko už aj trochu chýbať. Potichu nakúkam do izbičky a neviem sa vynadívať. Vtedy vznikajú všetky tie roztomilé fotky, čo rozposielam príbuzným a kamarátom, po pozretí ktorých povzdychnú, že aké krásne a dobré bábätko, veď ani nezaplače.

Pravda je taká, že zaplače. Niekedy len pár sekúnd od vzniku takejto pohodou sršiacej fotky sa situácia radikálne mení. Bábätko sa prebudí, hladné, pocikané, osamelé a spustí ohromný plač. Vtedy väčšinou svoje dieťa nefotím, ani sa ním nechválim príbuzným. Spúšťa sa akcia na čo najrýchlejšie zastavenie toho nepríjemného, srdce zvierajúceho zvuku.

Našťastie, novorodenec toho nepotrebuje veľa. Prebaliť, nakŕmiť, odgrgnúť, pritúliť. Niekedy stačí pár minút a dieťa opäť pokojne spí.

Inokedy však návody na použite akosi nefungujú. Robím všetko čo viem a plač neprestáva. Bábätko kričí, rozčuľuje sa, od hnevu a nešťastia sotva dýcha, tvár má pokrivenú, oči zavreté a líca takmer bordové. Celé jeho malé telíčko sa napína ako luk, bojuje s mojím objatím čo vládze. Skúšam všetko. Natriasam, spievam, kŕmim, mením polohy, cvičím s nožičkami, ale dieťa stále plače a plače.

Čas zastal, celá situácia akoby nemala nikdy skončiť. Moja nervozita narastá, cítim sa bezradne a začínam spochybňovať, či by sa ľudia ako ja mali stávať rodičmi. Do očí sa mi tisnú slzy. Uvedomím si, aký bordel je v byte, že som zase nestihla cvičiť, že nepíšem články ako som plánovala a je mi ešte horšie. Mám chuť zrušiť všetky plánované návštevy a stretnutia. Veď akoby som ich mohla zvládnuť s takýmto neutíšiteľným krikľúňom?

V tej chvíli sa mi zdá, že to bude trvať navždy. No aj keď sa to nezdá, každý plač raz skončí, dieťa pokojne zaspí a znova sa z neho stane to pohodové a spokojné bábätko.

Takže, keď vám nabudúce niekto pošle fotku niekoľkotýždňového spiaceho anjelika, buďte si istý, že aj ten sa z času na čas mení na malého ukričaného čertíka. Lebo tak to jednoducho s malými deťmi chodí.

Skryť Zatvoriť reklamu