Ako odpútať pozornosť, vzbudiť dôveru, prekonať bariéru strachu a presvedčiť dieťa k spolupráci.
A tak sa často celý deň hrám.
Počúvam fonendoskopom cukrové srdiečko plátenej bábiky, pri prehmatávaní brucha hádam, čo pacient raňajkoval (keď tipnem chlebík, úspech je zaručený). Nechám si do vlastnej pusy zasvietiť baterkou a dúfam, že na oplátku sa budem môcť pozrieť aj ja. Čupím v detskom kútiku medzi hračkami a predstieram, že moje vyšetrovacie metódy sú vlastne súčasťou hry.
Snažím sa svojich vyše stosedemdesiat centimetrov, čo najviac priblížiť k výške svojich pacientov, nech spolu môžeme rozprávať ako rovný s rovným. Keď rodičom odbornejším jazykom vysvetlím ďalší postup, rada si podebatím detskou rečou plnou prekvapení, čudovania, zdrobnenín a širokých úsmevov.
Môj muž hovorí, že u nás na detskom oddelení vyzerajú všetky doktorky podozrivo mlado. Podľa mňa to má niečo do činenia práve s tým, že pracujeme s deťmi. Ak chceme, aby nás naši pacienti pustili za hradby svojej neistoty, musíme byť tak trochu ako oni. Celkom obyčajní, hraví, zvedaví, bezprostrední. Nesmieme sa správať príliš dôležito, nadradene, prísno, mudrlantsky.
Deti nás učia zostať pri zemi.
Vďaka svojmu zamestnaniu som obdarovávana tými najúprimenjšími úsmevmi, často aj vo chvíľach, keď sa to kvôli vážnosti celej situácii vôbec nehodí. Stačí jedna trefná detská hláška a hneď prebolí plač, ktorému sa ako detskí lekári takisto nevyhneme. Vo svojej práci môžem byť roztopašná, veselá, na oko pochabá a vôbec mi to neuberá na dôveryhodnosti.
Po príchode domov sa hrám opäť.
A paradoxne, v poslednej dobe často na lekárku.
U nás však pri vyšetrovaní plyšových zvieratiek využívame rovnaké postupy, akoby šlo o pacientov, čo prišli v noci na pohotovosť.
Hnedý mäkučký šimpanz zjedol cestou z výletu muchotrávky. Okamžite realizujeme výplach žalúdka a podávame aktívne uhlie.
Sibírsky husky spadol na hlavu a odvtedy stále vracia. Už aj triapolročná Alžbetka tuší, že bez CT to nepôjde. Našťastie, má len otras mozgu a tak napojíme infúziu a necháme ho na jednu noc na pozorovanie.
Obväzujeme chvosty, predpisujeme antibiotiká a sem tam aj operujeme.
Deťom sa takéto hranie páči a vyzerá, že sa na ne aj čo to nalepí.
„Mamina, Miška dnes v škôlke bolelo bruško,“ hovorí mi päťročná Emka.
„Áno?“
„Ale slepé črevo to nebolo, lebo ukazoval vľavo a nie vpravo,“ zhodnotí pragmaticky.
Veru, takúto diagnostiku nezvládajú ani mnohí dospelí.
