„Bola ste behať?“ Ani nečaká na odpoveď. Veď červené líca, spotené vlasy a tenisky na nohách odpovedajú za mňa. „To Vás obdivujem, že popri dvoch deťoch ešte máte energiu športovať.“
„Viete, u mňa je to naopak,“ usmejem sa. „Nepotrebujem hľadať energiu, aby som sa odhodlala športovať. Ale potrebujem športovať, aby som mala energiu na ostatné veci.“
Vidno, že suseda nie je presvedčená o úprimnosti mojej odpovede. „Každopádne, vyzeráte dobre,“ žmurkne na mňa, akoby chcela naznačiť, že dobre vie, aký je skutočný dôvod môjho snaženia.
Kedysi to naozaj hlavný dôvod bol. Keď som pred takmer pätnástimi rokmi začínala s pravidelným pohybom, bola to reakcia na nevinnú poznámku rodinného známeho, týkajúcu sa rozmerov môjho brucha. Som si istá, že on o pár minút neskôr už ani nevedel, že mi niečo také povedal, mňa však jeho slová zasiahli do miesta, kde sa práve tvorilo moje sebavedomie. Po príchode domov som sa prezerala v zrkadle a nevedela pochopiť, ako som si tento svoj obrovský nedostatok mohla dovtedy nevšimnúť. Začala som cvičiť, behať, vyhýbať sa sladkostiam a „nezdravému“ jedlu. S povrchnou vidinou schudnúť a byť krajšia.
Neuveriteľné, koľko dokáže jediná veta. Na druhej strane, keby zostala nevyslovená, začala by som vôbec s behaním? Akokoľvek nezdravé a nesprávne boli moje dôvody začať sa hýbať, bola to cesta k vytvoreniu zdravého návyku. Behanie sa z povinnosti, do ktorej som sa musela nútiť, stalo aktivitou, na ktorú som sa celý deň tešila. Nájsť motiváciu na beh prestalo byť problémom. Omnoho náročnejšie bolo vyrovnať sa s tým, keď som behať nemohla.
Počas tehotenstva som si uvedomila, ako veľmi som na behu závislá. Bola som príliš bojazlivá, aby som behala aj s bruškom, no beh mi počas týchto mesiacov chýbal zo všetkého najviac. Viac ako pohár vína či plesnivý syr. Prvé týždne mi pri pohľade na okolo prebiehajúcich bežcov bolo do plaču. Chýbal mi ten pocit slobody, sily, vytrvalosti, moja pravidelná dávka endorfínov. Zažijem to ešte niekedy? Zvládnem to popri materstve? Alebo bude beh len jednou epizódou môjho života, ktorá už skončila a môžem na ňu tak prinajlepšom spomínať?
Po približne ročnej prestávke som sa k behaniu vrátila. I keď len na pár mesiacov, lebo som otehotnela opäť. Ani ďalšia prestávka však neznamenala koniec a teraz je to presne rok, čo po druhom pôrode znova behám. Paradoxne, teraz, po dvoch deťoch si beh užívam zo všetkých životných období najviac. Tehotenstvo, pôrod a rodičovstvo ma veľa naučili aj ako bežca.
Naučila som sa užívať si cestu, nie len sa hnať do cieľa
Keď som si po ročnej pauze obúvala bežecké topánky, bola som naozaj nervózna. Ako veľmi som sa zhoršila? Koľko bude trvať, kým budem behať tak rýchlo ako predtým?
Potom som však vymazala históriu v svojich bežeckých hodinkách a s ňou aj neustále porovnávanie. Bol to nový začiatok, tak prečo si ho neužiť so všetkými drobnými úspechmi?
Byť začiatočníkom je vlastne úplne skvelé.
Behanie je vďačný šport. Keď mu venujete svoj čas, veľmi rýchlo vidíte výsledky. V prvých mesiacoch sa vaše tempo závratne zrýchľuje, tešíte sa z prvých prebehnutých piatich kilometrov, prvého vybehnutého kopca. Takmer každý beh je dôvodom na malú oslavu.
Neskôr už zlepšovanie stojí oveľa viac driny a preto som rada, že som si začiatočnícku eufóriu mohla vďaka tehotenstvu zopakovať.
Prestala som sa báť oddychu
Kedysi som mala úzkosť už len pri pomyslení, že budem nútená zopár dní nebehať. Mala som pocit, že okamžite stratím kondíciu, že zameškané nikdy nedobehnem.
Tehotenstvo ma naučilo, aký rôznorodý dokáže byť život. Sú obdobia, keď mám na behanie viac času, inokedy zas menej. A je možné (ba priam takmer isté), že i v budúcnosti opäť nastane chvíľa, keď budem nútená beh úplne opustiť.
Rok bez behu sa javí byť nekonečný, keď ho práve prežívate. No čo je to dvanásť mesiacov v kontexte celého dlhého života?
Začala som si viac vážiť, že môžem robiť šport, ktorý ma baví
Uvedomila som si, že to, že môžem behať, nie je samozrejmosťou. Som vďačná svojmu telu, že je zdravé a silné, že ma nič nebolí, že vládzem. A som vďačná manželovi, že je tímový hráč a nenecháva všetky rodičovské povinnosti len na mňa.
Moje bežecké méty sa zmenili. Už nerozmýšľam o kilometroch, tempe, či výškových metroch. Mojím hlavným idealistickým cieľom sa stalo: byť raz aktívnou babičkou, čo chodí s turistickým klubom po horách, beháva lokálne preteky a rezko kočíkuje svoje vnúčatá.
Snažím sa viac počúvať svoje telo a nemať na seba prílišné nároky
Preto sa snažím športovať tak, aby to môjmu telu viac prospievalo ako škodilo.
Tehotenstvo ma naučilo byť k sebe ohľaduplnejšia. Keď sa jednalo o blaho môjho potomka, odrazu mi starostlivosť o seba samú neprišla až taká sebecká.
Po pôrode som s behaním začala naozaj pomaly. Vedela som, že keď to preženiem, hrozia mi zdravotné problémy, ktoré sa so mnou môžu ťahať po zvyšok života, že môžem prísť o mlieko a že potrebujem energiu na svoju hlavnú úlohu - starostlivosť o dieťa.
Prestala som sa sústrediť na výkony a porovnávať sa s druhými
Keď behám, užívam si to, že behať môžem. Príležitostí nemám toľko ako kedysi. Bola by škoda nechať si pokaziť náladu tým, že bežím pomalšie ako minule, alebo že ma predbehol o tridsať rokov starší pán. Snažím sa pozerať viac okolo seba ako na bežecké hodinky.
A keď sa míňam s iným bežcom, prestala som s porovnávaním.
Je vlastne veľmi hlúpe porovnávať sa s niekým, o kom nič nevieme. Netušíme, akú dlhú trasu má za sebou, či beží naplno alebo len vyklusáva. Nevieme, čo sa práve deje v jeho živote.
Nie je aj tak najdôležitejšie, že obaja bežíme? Že sme sa rozhodli spraviť niečo pre seba samého?
Vymeníme si úsmev, ktorý hovorí za všetko.
Zistila som, že dokážem viac, než si myslím a že hlavnou prednosťou môjho tela naozaj nie je to, ako vyzerá
Niekedy, keď počas behu už fakt nevládzem, práve spomienka na pôrod mi pomôže pokračovať. Moje telo zvládne omnoho viac, ako tvrdí moja hlava. Dokázalo vytvoriť nový život, priviesť ho na svet. Čo je oproti tomu vybehnutie jedného kopca?
Začala som si svoje telo vážiť kvôli iným veciam ako kvôli tomu, ako vyzerá. Vážim si jeho silu, obratnosť, vytrvalosť. Som mu vďačná, že mi dalo naše dcéry, že sa vďaka nemu o ne zvládam starať, že ma vynáša na krásne miesta a podrží v situáciách, ktoré sú pre mňa fyzickou výzvou.
Mám svoje telo radšej ako kedykoľvek predtým. A aj to, že sa hýbem, je jedným z mojich prejavov vďačnosti voči nemu.
