Ako som skoro porodila na neplánovanej romantickej prechádzke

Písmo: A- | A+

Je pol siedmej a takmer nič nenasvedčuje tomu, že by sa dnešný deň mal líšiť od akéhokoľvek iného. Takto večer už nemám energiu nazvyš. Sedím na gauči, unavená Emka sa ku mne odovzdane túli.

Z rádia vyhrávajú detské pesničky a my v duchu odpočítavame čas do večierky.

Ešte umyť zúbky, prezliecť do pyžamka a prehupneme sa do večernej časti dňa. Neviem sa dočkať. Posledné dni už naozaj nejde predstierať, že nie som tehotná. Bábätku vnútromaternicový svet očividne začína byť primalý. Ťažko sa mi dýcha, na záchod chodím päťkrát za hodinu, pri manipulácii s našim zatiaľ jedináčikom fučím a vzdychám, každú chvíľu ma niečo zabolí. Tuším, že pôrod nie je ďaleko.

Keď deň stíchne a spomalí a obývačka sa z detského ihriska opäť na pár hodín zmení na bežný oddychový priestor, vyvalím sa na sedačku, odhodlaná trochu si oddýchnuť. Až vtedy si uvedomím, že bolesti, ktoré mi posledné dni z času na čas pripomínajú, že už dlho nebudeme len traja, stále menej spĺňajú kritériá, aby som ich mohla považovať len za obyčajných „poslíčkov“. Nielenže nie sú krátke a nepravidelné, začínajú byť značne nepríjemné.

Chvíľu ich nenápadne sledujem, následne zhodnotím, že je čas upozorniť manžela.

„Miláčik? Myslím, že sme tú postieľku zmontovali presne v správny čas.“

Nevyzerá, že by ho to znervóznilo. Naopak, očividne mu trošku adrenalínu a vychýlenie z bežného stereotypu spravilo radosť. Začína zisťovať podrobnosti.

„No a je to teda ono?“ pýta sa. „Veď rodíš druhýkrát, tak predsa už musíš vedieť.“

To som si myslela aj ja. Pri prvom pôrode sme do nemocnice prišli naozaj priskoro, ale vtedy som nevedela, čo mám očakávať. No popravde, ani teraz si vôbec nie som istá, či rodím.

„A tie bolesti...“ vyzvedá ďalej Paľko, „sú už také silné ako minule?“

A čo ja si to pamätám? Popôrodné hormóny zrejme naozaj spôsobujú čiastočnú stratu pamäti. Síce si matne spomínam, že ku koncu to už fakt bolelo a že som bola naozaj veľmi unavená, ale to všetko je prebité spomienkou na malú Emku v mojom náručí.

Rozhodnem sa, že ešte chvíľu budem celú situáciu tak trochu ignorovať. Poumývam riady, poskladám opraté plienky. Čím dlhšie sa budem tváriť, že pokračuje bežný deň, tým bude predsa samotný pôrod kratší.

Okolo deviatej už vidím, že napriek môjmu snaženiu na celú situáciu nemyslieť, moje telo pokračuje v začatej činnosti a naozaj všetko nasvedčuje tomu, že zanedlho spoznáme našu druhú dcéru. Čas rozbehnúť akciu odchodu do pôrodnice.

Najprv musíme zavolať mojim rodičom. Keď som im pred niekoľkými mesiacmi oznámila, že som tehotná, ich prvá reakcia bola: „Jéj super! A budeme môcť strážiť Emku, keď budeš v pôrodnici?“ Nachystali postieľku, na záhradu namontovali hojdačku a detský domček a prázdniny s Emkou sa stali jedným z highlitov ich leta. Samozrejme, že sme ich z nášho pôrodného plánu nemohli vynechať. Posledné dni už držali pohotovosť a tak sú u nás do pár minút od nášho telefonátu. Zoberieme tašku a vyrazíme.

Po nastúpení do auta mám pocit, akoby sa intenzita aj frekvencia bolestí akosi znížila.

„Možno predsa len nerodím,“ váham. „Čo ak to bude ako minule a ideme príliš skoro?“

„Tak čo, ideme späť domov?“ chce vedieť Paľko. „Veď si predsa doktorka, tak rozhodni ty...“

Túto vetu milujem. Akoby mi doktorský titul udeľoval povinnosť rozhodovať o všetkom v rodine, čo sa akokoľvek týka zdravia.

„Na druhej strane, druhý pôrod môže byť rýchly...“ premýšľam nahlas. „Aby sme nerodili v aute...“

Nakoniec sa rozhodneme pre kompromis. Urobíme si ešte vyhliadkovú jazdu autom okolo mesta. Rozprávame sa, počúvame pesničky, pozeráme na svetielka mihajúce sa okolo nás. Takto bez Emky sa cítim, ako by sme boli na rande.

„No čo, neskočíme sa ešte niekam prejsť?“ navrhnem, pohltená príjemnou atmosférou nášho auta.

„Nie, poďme už...“

Vypneme rádio, nasadíme rúška a namiesto romantickej prechádzky zamierime do nemocnice.

Medzičasom sa bolesti stávajú neznesiteľnými. O pol jedenástej, pri príjmovom vyšetrení sa dozviem, že už som takmer v závere a že patrím priamo na pôrodný sál. O hodinu neskôr, pár minút pred polnocou, tesne pred dokonalým dátumom s dvoma rovnakými číslicami a o dosť skôr než sme čakali, príde na svet Alžbetka.

A ja mám stále v hlave myšlienku, čo by sa stalo, keby sme sa cestou predsa len nechali strhnúť tou magickou atmosférou v našom aute a tesne pred polnocou by sme sa namiesto pôrodnice ocitli na nejakom síce malebnom, no na pôrod absolútne nevhodnom mieste.

Skryť Zatvoriť reklamu