Čo robí žienka domáca?

Písmo: A- | A+

Moje predstavy o náplni práce žienky domácej boli značne skreslené. Až natoľko, že som bola schopná obávať sa, že sa na materskej dovolenke budem nudiť.

Povinnosti matky som mala odpozorované akurát tak z pohľadu dcéry a nejavili sa byť ničím komplikované. Ako človek, čo nedokáže poriadne oddychovať a ani chvíľu neobsedí, som už v duchu plánovala rôzne súkromné miniprojekty, ktorým sa počas tohto dlhého voľna budem venovať.

Keď som počas šestonedelia so sklopenými ušami telefonovala svokre, že predsa len budem rada, ak mi ten obed navarí a donesie, uisťovala som samú seba, že je to len akési prechodné obdobie. Rozkolísané hormóny, telo vyčerpané pôrodom, môj biorytmus nezladený s biorytmom dieťaťa. Netreba sa čudovať, že nič nestíham.

No ten pocit, že prácu matky nerobím dostatočne dobre, pretrvával. Naozaj som sa snažila. Od skorého rána som zo zoznamu odškrtávala jednu úlohu za druhou a pomedzi to som sa so širokým úsmevom snažila rozvíjať schopnosti nášho dieťaťa. A predsa, keď sa večer manžel vrátil z práce, byt vyzeral, akoby som celý deň bez pohnutia sedela na gauči. Jedlo nedovarené, hračky rozhádzané, dieťa uplakané, ja zmorená.

Kde je ten háčik? V mojej neschopnosti alebo prehnaných nárokoch na seba samú? Prečo je pre mňa materská dovolenka často vyčerpávajúcejšia než práca lekárky?

Ako žienka domáca nerobím nič náročné ani vzrušujúce, nič o čom by sa dalo dlho rozprávať. Veľmi ľahko moje celodenné povinnosti zhrniem do slovného spojenia „len také bežné veci“. No hoci vyslovenie tohto zhluku slov zaberie len pár sekúnd, vykonanie všetkého, čo sa za ním ukrýva, trvá omnoho dlhšie. Sú to veci naozaj celkom bežné. Varenie, pranie, starostlivosť o dieťa, vysávanie, polievanie kvetov, postielanie postelí. Nič, za čo by sa odovzdávali ceny za udatnosť alebo šikovnosť. Veci, o ktorých škoda hovoriť a predsa treba, aby ich niekto spravil.

Tieto činnosti robím stále dookola a bez zjavného výsledku. Keď uvarím obed, jedlo sa zje, vzniknú špinavé taniere, tie umyjem a odložím do skrine. Moja hodinová práca akoby nikdy neexistovala. Keď malá Emka povykladá príliš veľa hračiek na koberec, vyťahujem ich spoza skríň, leziem kvôli nim pod stôl, poukladám ich naspäť do škatule a to všetko kvôli pár minútam poriadku, ktorý vzápätí mizne bez jediného dôkazu o mojom snažení.

Takto po sebe počas dňa zahladzujem všetky stopy. Jedlo končí v žalúdkoch, umyté taniere v poličkách, opraté a ožehlené oblečenie na kôpkach v skrini. A ja večer nemôžem byť usvedčená zo žiadnej činnosti.

Vykonanie týchto neviditeľných povinností je o to náročnejšie, že doma nie som sama. Hoci naša pätnásťmesačná dcérka často predstiera, že o moju osobu nejaví žiaden záujem, veci sa menia v momente, keď sa jej prestanem venovať. Moju neprítomnosť spozoruje ihneď. Akoby to, že som opustila koberec, spustilo neviditeľný hlučný alarm.

Okamžite mi začne pripomínať, že mojou hlavnou úlohou má byť starostlivosť o ňu. Väčšinou svoju sabotáž začne tým, že sa mi motá popod nohy, sťahuje mi tepláky, hryzie ma do lýtok, nespokojne vykrikuje. A keď v práci aj napriek sťaženým podmienkam pokračujem, začne využívať sofistikovanejšie zbrane. Simulácia pádu s úderom do hlavy a následným plačom, prehrabávanie sa v odpadkovom koši, proaktívne rozmrazovanie mrazničky. Niekedy akože náhodou stratí ponožku a potom sa s trpiteľským pohľadom prechádza po studenej dlážke. Alebo sa jej z ničoho začne dať akútne cikať a ja musím chtiac-nechtiac utekať po nočník.

Tak sa z celkom obyčajnej nevinnej päťminútovej povinnosti stane polhodinová niekoľkokrát prerušená udalosť, často sprevádzaná krikom a plačom, za ktorý by som si zaslúžila príplatok za zvýšenú psychickú pracovnú záťaž.

Nechcem sa však len sťažovať. Existujú aj chvíle, akési magické momenty, keď všetko ide ako po masle. Dieťa je napapané, vyspinkané a prebalené, náladu má výbornú a niektorá z jeho hračiek ho zaujme natoľko, že celkom prestane vnímať svet okolo seba. Nastane akási rovnováha, ktorú neradno narúšať zbytočným očným kontaktom, dotykmi či slovami. Vtedy treba ticho odísť ku kuchynskej linke a pustiť sa do škrabania mrkvy či umývania riadu. Pretože nikdy neviete, ako dlho bude táto chvíľa trvať, ani kedy vám bude dopriata ďalšia.

Veru, musím priznať, že práca matky je o dosť náročnejšia, ako som si predstavovala. Veci, čo som plánovala stíhať nestíham, dni mi utekajú pomedzi prsty a ja si pomaly uvedomujem, že materská dovolenka bude pre mňa asi predsa len prácou na plný úväzok. Učím sa preto užívať si ju taká aká je, nečakať od seba priveľa a vnímať každý moment, predtým než sa stratí v minulosti.

Skryť Zatvoriť reklamu