Čoho sa boja rodičia a čoho deti

Písmo: A- | A+

Aj keď si ako rodičia až príliš dobre uvedomujeme všakovaké hrozby, ktoré na naše dieťa číhajú, snažíme sa krízové situácie zvládať s pokojom.

Hroziace nebezpečenstvá odrážame nenápadne a s úsmevom a dúfame, že sa nám okolitý svet podarí vykresliť ako bezpečné a pohodové miesto.

Povymetáme kúty od bubákov a príšer, zabezpečíme byt proti pádom a domácim úrazom, naučíme sa ignorovať existenciu vojen, nevyliečiteľných chorôb a iných slzotvorných udalostí. Všetko preto, aby naše deti mohli pokojne spať, spoznávať a rásť.

Niekedy je to ťažké. Znenazdajky nás prepadne strach väčší ako všetky, ktoré sme doteraz zažili a nám neostáva nič iné, len presviedčať samých seba, že nášmu dieťaťu sa nemôže nič zlé stať. Len tak dokážeme ochrániť svoje duševné zdravie pred prílevom nepopísateľnej úzkosti, ktorá je pripravená vovaliť sa do nášho mozgu ako divoká riava a celkom nás paralyzovať.

Našťastie, pre deti naše dospelácke obavy nie sú žiadnym veľkým strašiakom. Neboja sa, že si pri tréningu chôdze zlomia nohu, že pri učení rodného jazyka spravia brept a verejne sa tak strápnia, že sa pri spoznávaní detského ihriska niekde beznádejne zatúlajú, alebo že pri skúmaní trávnika dostanú kliešťa a ochorejú na lymeskú boreliózu. Sú odhodlané a odvážne a možno aj vďaka tomu tak rýchlo napredujú.

Malé deti sa boja celkom iných vecí ako my dospelí. Netreba sa čudovať. Veď to, že rúra naozaj páli, že zástrčka môže zabíjať a že po páde z gauču môže nasledovať pobyt v nemocnici s otrasom mozgu, vedia často len z vyhrážok rodičov a následných rýchlych a mimoriadne zábavných manévrov s cieľom zabrániť nešťastiu.

Zato to, že vysávač nepríjemne hučí, že doktor dáva injekcie a že stará teta suseda má akúsi podivne dokrčenú tvár, už zažili na vlastnej koži a nebolo im to vôbec príjemné.

Malé deti sa boja veci podivných. Niektoré sú príliš hlučné, iné príliš pohyblivé, alebo len nezapadajú do ich predstavy o fungovaní sveta.

Naša jedenapolročná Emka sa bojí motoriek, hučania vody v potrubí, tmavej predsiene u prastarej mamy či jeleních parohov zavesených nad schodiskom v našej chate. Takisto nemá rada návštevy u lekára, príliš žoviálnych ľudí a prehnane kamarátske a kontaktné deti.

Niekedy nás o svojom strachu len vecne informuje. „Bojí, bojí...,“ oznámi, pokrčí čelo a s trpiteľským výrazom si pýta aspoň krátke pritúlenie. No sú aj chvíle, keď ju niečo naozaj ale naozaj vyľaká. Vtedy sa nahlas rozplače, často až lapá po dychu a trvá niekoľko minút, kým zlý zážitok hodí za hlavu.

Niekedy je hranica medzi situáciou strašidelnou a zábavnou veľmi tenká a vtedy záleží na nás rodičoch, ako ju zvládneme. Keď nám raz pri varení večere prenikavo pukol prepálený olej na panvici a videli sme, ako sa Emkina tvár kriví v náznaku plaču, stačilo pár sekúnd hlasného smiechu a imitácií práve vypočutého zvuku a z plaču bol razom smiech. Naopak, keď na mojej ruke bez pozvania pristál veľký chrobák a ja som bez premyslenia vykríkla ako v ohrození života, žiadne následné vysvetľovanie chrobákovej kamarátskej povahy už Emke nezabránilo vo výbuchu plaču. Zrkadlo našich emócií jednoducho funguje dokonale.

A takto si my rodičia s našimi deťmi navzájom pomáhame bojovať s našimi veľkými strachmi. My zápasíme s tmou, strašidlami, výraznými zvukmi a nohatými lúčnymi potvorkami. A deti zas svojou bezstarostnosťou a trefnými poznámkami úspešne odľahčujú váhu našich dospeláckych problémov so zdravím, financiami či vzťahmi.

Skryť Zatvoriť reklamu