V tej chvíli sa však ohlásil prázdny žalúdok a keď som si predstavila, koľko bude trvať príprava raňajok, zúfalo som sa rozplakala.
Po zjedení plnej misky ovsenej kaše sa mi nálada hneď zlepšila. Potom ma však totálne vytočil náš kávovar. Je možné, že mu príprava kapučína trvá tak nekonečne dlho?
Oukej, nádych a výdych, čas ísť do práce. Pravidelná ranná prechádzka prebehla bez väčších komplikácií. Síce som sa pred jedným obchodom hodila o zem, rozhorčená, že nemajú otvorené a ja si nemôžem kúpiť tie krásne bodkované šaty vo výklade, no napriek tomu som do práce prišla s úsmevom. Netreba sa čudovať, cestou som totiž stretla štyroch psov, počula spievať drozda a dokonca som si aj poskákala v kaluži.
Po príchode do kancelárie som sa schuti zasmiala nad oblečením môjho kolegu. Takú smiešnu kravatu som jakživ nevidela. Potom som zbadala svojho nepríjemného šéfa a bez toho aby som ho čo i len pozdravila, som sa rýchlo schovala za monitor počítača. Najprv som len tak pre radosť pomačkala všetky tlačidlá na klávesnici, napokon vzrušene stlačila Štart. Túto časť dňa, keď sa monitor rozsvieti a ozve sa dobre známa melódia, milujem. Radostne som si zatlieskala a môj pracovný deň mohol začať.
Možno takto podobne by vyzerali naše rána, keby nám dospelým zostala (ne)schopnosť ovládania emócií na úrovni malého batoľaťa.
Emócie z malého človiečika chrlia ako láva z obrovského vulkánu. Nevie ich zastaviť či ukryť, ani sa zachovať tak, ako kážu spoločenské pravidlá.
Malé dieťa žije okamihom. Nevie, čo je to minulosť ani budúcnosť a každý pocit prežíva, akoby mal trvať navždy.
Keď odídem na záchod, naša Emka sa rozplače, akoby ma už nikdy nemala vidieť, akoby som ju bezohľadne a bez rozlúčky opustila. Keď jej nedovolím hrať sa s nožničkami, miera zúfalstva v jej plači naznačuje, že nedúfa, že ešte niekedy zažije podobne veľkú zábavu. Keď sa snažím naložiť ju do kočíka a na rozlúčku zamávať sympatickému vlčiakovi za plotom, je schopná hodiť sa o zem a vzpierať sa ako v najhoršom tetanickom kŕči. A keď sa zľakne, hoci aj obyčajného vrčania motorky, jej strach je rovnako veľký, akoby sa na ňu vrhol rozzúrený medveď.
Emka takisto nevie, čo je to trpezlivosť. Keď vidí, že v miske premiešavam suroviny na jej obľúbené muffiny, okamžite začne nástojčivo trvať na tom, že ich chce mať v puse hneď a zaraz. Nachystá jedálenskú stoličku, nájde podbradník a so zvyšujúcou sa hlasitosťou kričí „mňaaam!“. Potom sa odovzdane posadí pred rúru a plače, akoby jedla naposledy pred týždňom. Samozrejme, len do chvíle, keď sa prvé sústo zošmykne tobogánom jej tráviaceho traktu. Deti sú naozaj náladové. V jednej chvíli sa smejú, o dve sekundy nešťastne nariekajú a za ďalší okamih sa opäť usmievajú, akoby na celé svoje trápenie celkom zabudli.
A hoci vyzerajú nevinne, vedia byť aj poriadne škodoradostné. Nechcem našej dcére krivdiť, no občas to naozaj vyzerá, akoby mala z môjho zúfalstva radosť. Čím razantnejšie sa jej snažím niečo zakázať, tým väčšiu srandu z toho má. S úsmevom na tvári predo mnou trhá stránky v knihe, ničí štipce, rozhrýza kocky a uteká z nočníka. Síce som človek od prírody pokojný, no musím priznať, že tieto chvíle poriadne testujú moje sebaovládanie. Niekedy mám čo robiť, aby som sa, podobne ako ona, nehodila o zem a nebúchala päsťami po dlážke.
Našťastie, detská neschopnosť ovplyvňovať plynutie emócií má aj svoje pozitíva, vďaka ktorým náročné chvíle ľahšie poblednú a dni rýchlejšie ubehnú.
Dieťa sa dokáže krásne tešiť. Nadchne ho každá maličkosť, hocičo neočakávané, alebo naopak niečo, čo dychtivo očakáva. Ranný pohľad na rodičov, obľúbená riekanka, holub sediaci na streche, vykuknutie tatina spoza sedačky, behanie po lúke, ujo fajčiaci na balkóne, prádlo hojdajúce sa vo vetre, malá nálepka medvedíka na smetnom koši, či krajec suchého chleba v hrsti. Množstvo radosti, ktoré dokážu takéto drobnosti vyvolať, je priam neuveriteľné, až by ste si mysleli, že ten malý človiečik práve prežíva najkrajší moment svojho života.
A táto radosť je nákazlivá. Nalepí sa na vás a prinúti vás podvihnúť kútiky úst, aj keď ste ešte pred pár minútami odpadávali od únavy alebo penili od zlosti. Musím povedať, že hoci náš život s malou Emkou nie je vždy jednoduchý, v našej domácnosti nikdy nebolo viac úsmevov a smiechu ako práve teraz.
A tak, aj keď väčšinu času pomáhame so spoznávaním a zvládaním emócií my deťom, niečo by mohli naučiť aj ony nás. Žiť v prítomnosti, radovať sa z maličkostí, viac sa usmievať a nikdy nenechať všetky tie pekné obyčajné veci v našom živote zovšednieť.
