Detský plač

Písmo: A- | A+

Ako detská lekárka som plač počúvala v takých množstvách, že po čase splynul s bežným šumom pracovného dňa a ja som ho takmer nevnímala.

Naučila som sa pri ňom písať prepúšťacie správy, nebrať si ho osobne pri stretnutiach s pacientmi a nenechať sa ním rušiť pri nepríjemných výkonoch vyžadujúcich sústredenie. Nezanechával vo mne žiadnu výraznejšiu emocionálnu odozvu, bola to jednoducho nevyhnutná súčasť môjho povolania.

Aké bolo moje prekvapenie, keď prvýkrát žalostne zaplakalo moje vlastné dieťa. Kým v robote by som sa naň s chladnou hlavou pozrela a racionálne zhodnotila, čo by mu mohlo pomôcť, teraz mi zovrelo srdce, začala som sa potiť, mozog akoby zostal kdesi za závojom a mojou jedinou prioritou sa stalo utíšiť ho. Predpoklad okolia, že „Budeš mať výhodu, lebo si zvyknutá na detský plač,“ sa hneď v prvých dňoch ukázal byť nepravdivý.

Na moju obranu, nie som jediná matka, ktorá plač svojho potomka vníma ako duševné muky.

Kočíkujem s kamarátkou a jej dieťa začne plakať. Jedným okom sledujem ako sa bábätko rozčuľuje, krčí tvár, vystiera ruky a červenie v lícach. Jeho mrnkanie je také jemné, že mi celá situácia pripadá viac roztomilá ako vážna. Pokračujem v rozhovore, akoby sa nič nedialo. Naopak moja kamarátka zreteľne znervóznie, na moje otázky odpovedá s výraznou latenciou, prihovára sa bábätku, zvyšuje tempo chôdze aj frekvenciu natriasania. Plač ju zasiahol presne tam, kde bolo treba.

Keď vidím, aká je roztržitá, začínam rozumieť, prečo si ľudia lepia na autá nálepku Dieťa v aute. Myslela som si, že sa to robí kvôli tomu, aby vodiči, ktorí plánujú spôsobiť dopravnú nehodu, radšej nabúrali do auta bez detí. A to mi pripadalo ako riadna blbosť. Dnes však viem, že je to celkom naopak. Tá nálepka skôr hovorí - dávajte si na mňa pozor, mám v aute dieťa, ktoré plače ako o život a tak sa naozaj nedokážem sústrediť a jazdiť defenzívne.

Keď sa sťažuje naše bábätko, robí to s nami matkami divy. Pri vymýšľaní spôsobov utíšenia zistíme, že sme oveľa kreatívnejšie než sme si mysleli. Pri ponáhľaní sa domov objavíme nepoznanú rýchlosť, pri nekonečnom nosení na rukách nečakanú silu. Strácame hanblivosť, mliečny bar zriadime pokojne aj v strede námestia. Naučíme sa spievať a viazať šatky, skúšame rôzne olejíčky či akupunktúru. Robíme všetko, len aby ten neznesiteľný zvuk prestal. Lebo ignorovať ho, to sa dá len veľmi ťažko.

A to je dobre. Viete si predstaviť, že by malé bábätká vôbec neplakali?

To by bola doma pohoda! Možno až taká, že by sme zabudli, že dieťa treba nakŕmiť, nevšimli by sme si pokakanú plienku a namiesto hrania s ním by sme sa pozabudli niekde na internete.

Skryť Zatvoriť reklamu